Pokračovanie.
Na parkovisku pred hotelom zastavil mikrobus s označením deti a vystúpili z neho ľudia. O chvíľu na to zazvonil zvonček. Spolu s Kristínou sme sa vybrali privítať hostí.
"Dobrý den, pane, jsem paní Hedviga, ředitelka téhle školky, tohle jsou vychovávatelky Petra a Ivana. Zbytek jsou naši klienti. Jak vidíte jsou oblečení ako děti, protože máme zálibu v jistých věcech, které se "nepatrně" vymikají životu běžných lidí."
"Dobrý deň. Som Martin a toto je Kristína, moja spolupracovníčka." Tá sa vám bude venovať.
Po zoznámení sa a podaní si rúk sme sa vybrali do hlavnej miestnosti, kde sa dočasne zložili. Z malého stolíka, ktorý bol pripravený po ruke som dal každému hosťovi dar. Tričko- chlapcom slabo modré a dievčatám slabo ružové na ktorých boli vyšité meno a obrázok zvieratká- taká obdoba avatara. Môže to slúžiť ako poznávací znak.
"Děkujeme pane, Martine. To je milé."- povedala riaditeľka.
"Jak vidíte, pane, jsme scela sebestační, máme skoro veškerou výbavu s sebou. Ještě jedna kolegyně zde chybí, ale tá zůstala u nás. Někdo přeci musí hlídat a udržovat i prázdnu školku. Jmenuje se Maruška.
Pomohli sme s Kristínou s vybalením a uložením vecí. Potom sme zaviedli našich hostí do izieb.
"Jó, vidím, že jste si dal záležet na všem, děkuji vám. První dojem je krásnej. Kdyby jste vy, nebo Kristýnka něco potřebo-valy, neváhejte a přijeďte klidně za náma. Rádi vám pomůžeme. s čímkoliv....
"Ďakujem". Moji ostatní kolegovia vám budú taktiež nápomocní, ale teraz majú ešte povinnosti a nie sú tu všetci prítomní.
Jedlo je nateraz riešené formou cateringu, nakoľko ešte nemáme úplne prevádzky- schopnú kuchyňu, chýbajú nám povolenia ale toto by malo byť o pár dní minulosťou. Je tu malá kuchynka, kde je možné si niečo pripraviť. Rozvrh nie je naplánovaný. Máte voľný priestor na aktivity, iba by som poprosil dodržať večierku.
Kristína vám bude nablízku, môže sa zapájať do aktivít a s niečim pomôcť.
Ako som tak rozprával podrobnosti, čo a ako, prišel k nim jeden chlapec. Potiahol Petru za ruku a povedal: "Som moký"
"Aha", povedala Petra.
"Kristýno, kudy se jde do přebalovny? Musím přebalit jednoho kluka."
"Doprovodím Vás".
Opustili miestnosť a zamierili do neďalekej miestnosti s nápisom prebaľovňa. Polovica nápisu bola v modrej farbe a druhá polovica v ružovej farbe a obrázkom plienky. Tak tu to je. Miestnosť je vymaľovaná modro- ružovo s obrázkami postavičiek.
Petra vyložila na prebaľovací pult onoho "chlapca" a začala ho vyzliekať. Bol značne pocikaný mal mokré body punčocháče a začalo to tiecť aj do ponožiek.
"Musím mu dát čisté prádlo". Kristýno, prosím zajeď do mého zavazadla a dones odtud čtyři plíny a jedny gumové kalhotky. Anebo, víš co, dones raději celou tašku s mým jménem. Stejně se musí vybalit.
O chvíľu prišla Kristína s celou taškou. Rozopla ju a podala jej plienky a nohavičky.
Potom začala vyprázdňovať obsah tašky a ukladala ho do políc a skriniek. Medzitým Petra dokončila prebaľovanie. Použité plienky vhodila do koša a oblečenie do druhej nádoby. Večer, keď sa nazbiera viacej prádla sa to celé operie. Obliekla ho do pekného trička s autíčkom a punčocháčov, do úst mu dala jeho cumlík, ktorý medzitým
stihol opustiť jeho dutinu ústnu. Potom spolu opustili miestnosť a prišli do veľkej miestnosti, kde sa už všetko rozliezlo a hralo sa. Pani riaditeľka sa šla vybaliť do svojej izby. Ja som stál na schodisku a pozoroval.
"Aké pekné", povedal som si.
"Tak to by sme mali" povedal som Kristíne, keď ku mne prišla. Že sú tie deti krásne?
"Áno" povedala Kristína.
Ani sa nenazdali a deň sa pomaly končil. Nastával večer. Bolo treba uložiť všetky deti spať, ale ešte predtým sa trebalo o ne postarať. Prebaliť ich a dať im papať a uložiť do postelí. Tohoto sa zúčastnila aj Kristína, lebo samým dvom vychovávateľkám a riaditeľke, ktorá občas vypomáha, by to trvalo dosť dlho, a boli aj radi že im pomôže a že sa s nimi bližšie zoznámi.
"Táaak, moje prvé zaopatrenie: jeden chlapec a dievča." povzdychla si a šla sa s Martinom rozlúčiť.
"Martin, už je čas ísť domov", povedala.
"To je v poriadku, choď!" Zajtra tu nebudem, bude tu niektorý z kolegov. Musím ísť na byt a pripraviť sa na dovolenku, lebo to potrebujem. Už som tam zopár dní nebol. Nechal som tam bývať sestru, tá sa strarala aj o tie mačky, ktoré tam chovám.
"Tak ahoj".
"Ahoj". Odišla z pracovne do izby, kde sa prezliekla a vyrazila na cestu domov.
Prišla domov. Mama ešte dovárala večeru.
"Si hladná?", opýtala sa.
"Trocha", idem sa prezliecť a prídem dole. Porozprávam, čo som zažila.
"Dovarím večeru, chceš jesť tú, alebo si dáš niečo iné?"- zakričala
"Dám si ju"
Keď bola vo svojej izbe, rýchlo sa obliekla do detského a ani si nevšimla v tom zhone cumlíka, ktorý našla mama, keď bola v jej izbe "upratať a vyvetrať". Prišla dole za mamou sa navečerať.
"Nachystala som detskú porciu, bude ti stačiť?"
"Ale hej, na večeru striedmo." Tak dnes k nám prišla na prázdniny celá škôlka, zabývali sa u nás a zoznámili sme ich so základnými vecami. Pomohla som uspať dve deti na večierke.
"To je výborné," pochválila ju mama. "Len tak ďalej a buď milá, to sa ti vráti v živote".
"Zajtra tam Martin nebude, budem tam skoro sama, plus nejaký ten kolega.
"Tak čo chutilo ti?", spýtala sa.
"Áno"
"Choď sa umyť a pomaly spať"- "zavelila" mama.
Po niekoľkých dňoch som bol rád, že som opäť vo svojom. Mačky ma privítali, len čo som otvoril dvere do bytu. Videl som, že byt bol v poriadku, vyčistený.
"Ďakujem sestra", pomyslel som si a bol som jej za to vďačný. Na dnešný deň toho bolo tak akurát. Už len sa rýchlo najesť a spať. Samozrejme že do pyžama s detskými motívmi ale v dospelej veľkosti, a na noc nesmela chýbať ochrana proti znečisteniu postele a celkom nový dudu. Zaspal som ani neviem ako. Zobudil som sa keď deň už mierne pokročil. Nebolo sa treba nikam náhliť. Bol to taký pohodový deň. Po raňajšej toalete a ako v posledných dňoch aj ochránený pre každý prípad som šiel na drobný nákup do mesta po raňajkách, ktoré som si narýchlo pripravil.
V meste som stretol Kristínkinu mamu.
"Dobrý deň", ako sa dnes máme?
"Výborne" pán Martin. Tiež som bola v obchode.
"Keď je u nás v práci volnejšie, tak sa spolu rozprávame". Povedala mi, že sa o ňu príkladne staráte. To je dobre, takto môže navonok vyjadriť čím "v skutočnosti je" a ja jej to nijako nezazlievam. Sám som na tom podobne. U mňa to trvá aj niekoľko dní v kuse, ale potom si musím dať pauzu. Potom zase a zase. Tak dokolečka dokola.
"Idem už dačo nakúpiť, dovidenia"
"Dovidenia".
Po nákupe zamierim domov, kde si zbalím veci na dovolenku do batoha a venujem sa ostatnej činnosti, podľa potreby a náročnosti.
Ešte raz si preštudujem leták a čítam: "Pre dve +1 osoby". Zavolám Kristíne, s otázkou, či by nechcela stráviť dovolenku na horách.
Do hotela prišla ráno, kde skoro všetci ešte spali, iba opatrovateľky boli už hore a pripravovali všetko potrebné na raňajší štart... Zašla do izby sa prezliecť, spravila si čajík, naliala ho do fľašky a vypila ho, ako malé batoľa, na krk si pripevnila retiazku s cumlíkom, ale ten schovala do vrecka, takže viditeľná bola iba retiazka, potom šla k nim, či netreba s niečim pomôcť.
"Dobré ráno", Kristýno, jme rádi že si už tu."- Pozdravila ju jedna z pečovatelek.
"Môžem dajako pomôcť?"
"Ale jo, pomoc se sejde vždycky". Máme zde mama vysílačky, které mám oznámí, které dítě je vzhůru, pak tam pojedeme a postaráme sa oň...
Netrvalo dlho, postupne sa "rozplakali" dve vysielačky.
"Už to začíná"- povedala Ivana.
"Tak já jdu..." Pojď se mnou, uvidíš jaké to je....
Otvorili dvere na izbe kde spala jedna "slečna" a začala usmievať na známe tváre. Tak toto je Anička. Postarám sa o ni, ty mi pomoz s úklidem místnosti, když ji budou v koupelně mýt a oblékat, jo?
Keď bola umytá, přebalená a oblečená, zjavila sa v miestnosti v doprovode v žltých šatách, s dvomi copíkmi a cumlíkom v ústach.
"Anička, aká si krásna"
Vyšli na chodbu a započúvali sa že skoro všetky izby "plačú".
"To bude fofr", povedala Petra.
"Kristýno, prosím, pomoz v místnosti oproti, já musím jet do další."
Takto to trvalo necelú hodinu, okrem jednej izby, kde sa doteraz neozval plač.
Všetci boli vo veľkej miestnosti a začali raňajkovať raňajky.
"Ještě jeden kluk zůstává"- oznámila Petra.
"Fanoušek"- doplnila Ivana.
Petra spolu s Kristýnou vošli do jeho izby. Ešte spal. Bol napoly odkopaný a cumlík mal vedľa tváre.
"Fanoušku, Fanoušku, vstávej, už jsi poslední, jako vždycky. Povedala milo naň Petra.
Pomaly sa začal naťahovať a zobúdzať.
Nebol celkom ešte pri vedomí, keď ho vzala na ruky a zaviedla do kúpelne cez chodbu.
"No neboj se", to bude dobrý."
"Sundám z tebe spocené pyžamo a i ty podelané plínky." Pak tě okoupu a obleču.
O niekoľko minút sa zjavili dole v miestnosti pri raňajkách.
"Aha, kdo k nám přijel- Fanoušek".
Keď boli všetci napapaní a najedení nastal voľný program, ktorý si spestrili všemožnými aktivitami. Z času na čas ich prišla pozrieť aj pani riaditeľka, aby videla, ako sa veci majú.
Podvečer sa všetci, vybrali na precházku mimo hotel, aby videli aj okolie hotela.
Paní riaditeľka, povedala: "Tak tyhle chatky jsou báječné, v létě a ten les, to je nádhera."
Večer sa začala opakovať známa procedúra ako z rána, lenže v opačnom prevedení.
Všetkých uložili do postielok, prebalených a napapaných.
Keď boli v mistnosti samé opatrovateľky s Kristínou, tak Petra povedala:
"Kristýno, vím to od Martina, že i ty máš podobnou zálibu, že chceš vypadat jako miminko. Můžem se tě zeptat, jestli chceš, být téhle noci jako opravdové ditě?"
"Ty bys to udelala pro mně?"
"Ale jó, nemusíš mít stud, je to přirozené."
Tak zavolám domov mame, že tejto noci budem na hotelu, aby sa o mňa nestrachovala.
"Tak Kristýno, vidím že jsi už napapaná a již nemáš co dělat, prosím Tě abys mě teďkom poslouchala: "Stejně už brzy bude večerka." Teďkom půjdeme hahoře do koupelny, kde tě přebalím, obleču a pak můžeme sjet dolů kouknout se na pohádku na dobrou noc."
"Som rada." povedala.
Po skončení večernej procedúry už viedla Petra Kristínku dole k televízii, kde bežala práve rozprávka. Ešte bola v polovici, takže sa mohla dodívať do konca. Potom už šla spať. Vošla do izby v sprievode svojej "maminy", ktorá ju uložila a šla preč. Kristínka chvíľu ležala len tak, potom premýšľala o práve prežitých událostiach, dala do úst cumlík a zaspala ani nevedela ako.
Nasledujúce ráno bola zobudená ako prvá, lebo trebalo opäť pomôcť pozobúdzať a pripraviť deti na deň, ktorý sa práve začínal. Po oblečení sa do normálneho oblečenia len s cumlíkom vo vrecku a fľaškou v ruke sa vydala dole do kuchyne sa naraňajkovať. Potom pomohla, tak ako bola o to požiadaná. Potom šla na cestu vybrať poštovú schránku, ktorá bola skoro plná a položila ju Martinovi do kancelárie na stôl.
Prišiel som na Hotel v celkom dobrej nálade, tak len zbežne som sa zaujímal aká je tam atmosféra. Mal som riešiť veľa vecí, najmä tie povolenia a doplatiť ešte zostávajúce faktúry. Keď bol čas, tak som zišiel dole do veľkej miestnosti, vyhľadal Kristínu a povedal jej, že som zbežne pripravený na tú dovolenku. Chcel som vedieť, ako sa rozhodla s tou ponukou. O dva dni už mala mať odchod naša prvá návšteva, tak som sa rozhodol, že ich strávime spolu na hoteli.
Týždeň sa pomaly končil a naša vzácna návšteva sa pomaly začala baliť. Kristína pomohla postupne pobaliť veci z izieb a naložiť do mikrobusu. Nastal čas, ktorý asi nemá z nás nikto rád: Čas lúčenia.
"Pane Martine, začala riaditeľka, jsem nesmírně ráda, že jsme mohly zde ve vašem zaříení strávit celý týden, který byl nesmírně bohatý na zážitky. Mluvím i za personál, jsem vám zavázaná.
"To ma teší, snažili sme sa aby boli naši hostia spokojní."
Rozlúčili sme sa mikrobus pomaly opustil parkovisko. Vošli sme dnu.
"Aké to tu je prázdne..."- poznamenal som.
Na stolíku, z ktorého som pred týždňom rozdával ako darček tričká bola položená aj kniha prianí a sťažností. Vzal so ju do ruky a otvoril.
Bola popísaná detským písmom, básničkami, ďakovnými vetami a všetkými menami hostí, pod ktorými boli rôznofarebné odtlačky rúk, toho- ktorého hosťa.
Ako posledná bola podpísaná riaditeľka Hedviga. Iba jednoducho "Děkuji".
Tak čo na to povieš, Kristína?
"Bolo to nádherné a poučné." Jednej noci som nebola doma. Bola som požiadaná, či by som túto jednú noc nechcela stráviť ako malé dievčatko." Súhlasila som, a bolo to nádherné, niečo, čo sa nedá len tak opísať...
"No vidíš, nepovedal som ti, že raz sa karta môže obrátit?
Tej noci čo som nebol na hoteli, ale doma som sa začal baliť na dovolenku na tie Beskydy a volal som ti s otázkou, či by sme ju nestrávili spoločne. Myslím aj s tvojou mamou. Dal som ti čas na rozmyslenie. "Tak čo súhlasili by ste?"
"Dám vedieť zajtra, dobre?"
Termím je prvý decembrový týždeň. Nezabudni.
Kristínka mala ešte rozrobenú robotu, ktorú šla dokončiť a potom si šla zdriemnuť do svojej izby. Zašla do kúpelne sa prezliecť a zbadala tam mňa, tiež oblečeného na odpoludňajší spánok. "To je náhoda" takto sa stretávame". "Spánok lieči..."
"Máš pekné pyžamo", povedala.
Predstav si toto som objavil v obyčajnom obchode s textilom. Očividne aj výrobcovia sa občas nechajú uniesť fantáziou. Ojedinelá kolekcia "Little big boy". Mali tam toto isté ale v ružovej farbe, ale ja som zostal verný modrej- som chlapec aj keď veľký.
Boli sme už pri dverách, keď ma požiadala o jednu láskavosť.
"Martin?" "Noooó?"
"Prosím ťa, neuložil by si ma do postele ty?"
"Môžem". Chceš zobrať na ruky?
"Áno".
"Vyjdime na chodbu."
Ohol som sa, aby sa chytila krku. Chytil som ju jednou rukou za pás a druhou rukou pod kolená a zodvihol ju do výšky pása. Potom som sa vydal smerom k jej izbe. Dvere mala mierne pootvorené, stačilo ich jemne odsunúť nohou, aby sa otvorili úplne. Vošiel som s ňou ku posteli. Ohrádka postele bola dole. Paplón bol taktiež preložený napoly. Toto už mala vopred pripravené- pomyslel som si.
"Ták, už sme tu." Položím ťa na posteľ a zakryjem.
"Chceš aj dudlík" "Áno"- povedala.
Ako som sa načiahol za dudlíkom, medzitým otvorila ústa a čakala, kým jej ho nedám.
Potom zatvorila ústa a začala ho cumľať, pozerajúc sa na mňa peknými modrými očami. Počul som jej dych ako dýcha nosom, lebo ústa boli "umlčané".
"To je všetko , čo môžem pre teba teraz urobiť." Zakryl som ju perinou a zaželal pekné sny. Odobral som sa do svojej izby spať. Ani mne nechýbal cumlík v ústach a samozrejme štyri látkové plienočky. "Ach, to je pocit....." Zaspal som.
Obaja sme vstali okolo šiestej hodine večernej, lebo tak bol nastavený budík. Bolo treba sa potom už len navečerať, poupratovať a ísť domov. Hotel som zamykal sám, alebo jeden z kolegov, keď mal službu.
Bol už večer, začalo sa stmievať, tak sa odvážila ísť po meste a uličkách domov s cumlíkom v ústach. Toto si mohla dovoliť, ale chcela zažiť vzrušenie z toho, aké to je, keby ju niekto takto videl... Našťastie pre ňu mesto aj uličky boli skoro prázdne. Ľudia nemali snahu sa ponevierať len tak bezcieľne po okolí. Takto prišla do svojho domu.
Otvorila bránku na dvore, aby vstúpila na pozemok. Prišla k dverám, vyzula sa vošla do chodby, kde si dala na nohy papuče. Mama sa pozerala na televíziu. Mami som tu. Dnes nebudem nič jesť, jedla som na hoteli s Martinom.
"To nevadí, zlatko,dnes máš voľno, môžeš ísť do izby, alebo prísť sem. O chvíľu budú dávať dobrý film, môžeš sa pozerať."
"Idem hore"....
Kristínka si šla teda posvojom. Mala dostatok času. Vzala zo stoličky kôpku šiat, ktorú mala už vopred nachystanú, na ktorých bola navrchu plienka a cumlík pripevnený na peknej bielej retiazke. Zašla do kúpelne sa prezliecť. Bola už hotová a pozerala sa do zrkadla.
"Niečo tomu chýba..." Rukami si odstránila sponky, ktoré mala vo vlasoch, vzala hrebeň, učesala sa a odlíčila. Bola celkom obyčajná. "To je ono!" Takto šla dole k mame do obývačky, ktorá ju už čakala. Keď ju zbadala, zaradovala sa:
"Ty si ale nádherná, princezná moja".
Mala na sebe iba štyri bavlnené plienky na noc, tie červené nohavičky, biele ponožky,
červené tričko s bielou retiazkou, učesané rozpustené vlasy gaštanovej farby.
Na stolíku mala mama pripravenú pre každý prípad fľašku s mliekom a medom.
"Poď, posaď sa na pohovku, alebo si ľahni. Nie si smädná?
"Trocha"
"Napiješ sa, sama?", alebo ťa mám nakojiť?
Najprv sa opriem o bok pohovky, potom to bude ľahšie. "Ďakujem. Ale toto zvládnem sama."
Oprela sa o bok pohovky, pokrčila kolená, vzala do rúk fľašku s nápojom a začala ho piť. Mama ju len zakryla peknou hrubou dekou, tiež zdobenou autíčkami a postavičkami, ktorú mala pripravenú vedľa, lebo noci už začali byť chladnejšie.
Po chvíli pitia, Kristínka odložila fľašku nabok a začala rozprávať čo všetko zažila, a akej pozornosti sa jej dostalo od opatrovateliek. Napokon povedala:
"Martin povedal, že či by sme nechceli ísť na dovolenku na Beskydy v prvý decembrový týždeň. "Čo ty na to?"
Nepozval iba mňa, ale aj teba. Keďže sme doma samé, myslela som si, že by to nebol zlý nápad. Odkeky od nás odišiel náš otec, priznám sa, nepamätám si že by sme niekam šli na poriadnu dovolenku. Všetko to boli iba jedno, maximálne dvojdňové výlety aj to mimo mesta na rôzne sezónne akcie, ktoré sa konali buď na jar, alebo jeseň. A to nehovorím o letných prázdninách.
"No,... povedala mama." To je pravda s tou dovolenkou". Povedz zajtra Martinovi že predbežne áno." V práci si to musím naplánovať a v období Vianoc bude začínať veľký nápor ľudí, hádam mi vyjdú v ústrety....
Ako začala ďalej Kristína rozprávať neuvedomila si že sa pocikala. Ešte chvíľu rozprávala, potom sa odmlčala, aby si premyslela ďalšiu myšlienku, ktorú povie,
náhle sa začervenala a siahla si rukou do rozkroku. Cítila mokro. Bola pocikaná.
"Mama, povedala, potrebujem prebaliť."
"To už?, Takto skoro?"
"No nič, idem po veci, zatiaľ sa môžeš vyzliecť. Daj na zem deku, ktorou si prikrytá, rozlož ju. Neboj sa nebude ťa chladiť, je dosť hrubá."
Mama sa vzdialila z obývacej izby a stratila sa v tme domu. Zasvietila na poschodí lampu, vošla do jej izby, vzala potrebné veci a tentoraz veľký balík plienok a ortopedické nohavičky, ibaže v dospelej veľkosti, ktoré vyrobila sama, ako jej kedysi sĺúbila. Zhasla svetlo a šla do obývačky. Kristínka bola už "pripravená" a spokojne ležala na podložke.
"Áno správne, dala si si pod seba podložku, môže sa hodiť", pochválila ju mama.
Umývať ťa teraz nebudem, iba ťa utriem obrúskami a dám čisté voňavé plienky na svoje miesto, tam kam patria. Tak začneme. Už nebudem hovoriť čo treba robiť, to už hádam vieš a poznáš. Kristínka, ako som sľúbila vyrobila som ti tie vrchné nohavičky, ktoré som mala naplánované, ale keďže si dostala ten darček, tak som to nechala až na teraz. Nie su to bežné ale ako pre novorodencov, iba vo väčšom prevedení, takom, aby ti pasovali. Ako strih a mierku som použila jedny tvoje nohavičky, pridala som pár centimetrov naviac, kvôli plienkam. Zapínajú či zaväzujú sa iba na mašličky a nie na suchý zips, to preto lebo ako malú som ťa balila práve do týchto. Samotné nasadenie je pomerne zložité, lebo treba urobiť na bokoch stehien tie mašličky, ale dáko si poradím. Budeš mať dnešnú noc až osem plienok na sebe, uvidíme, či ti budú stačiť. Ber to iba na skúšku, nabudúce to môže byť menej. Zanedlho boli už aj na mieste.
"Hotovo". Máš na sebe teraz poriadny balík. Skús sa posadiť.
Pre "hojnosť" plienok medzi nohami jej to šlo sťažka. Musela mať nohy roztiahnuté. Ruky mala na podlahe dlaňami dole, aby udržala rovnováhu. Mama povedala:
"Moje zlaté miminko". Keďže máš tak veľa plienok na noc, oblečieš si iba body, ktoré neviem či pôjde zapnúť pre ten balík. Ešte sa dávajú poisťujúce nohavičky na celý balík, aby náhodou nepretiekol. Tie som kúpila v zdravotníckych potrebách. Teraz ťa pomaly postavím. Podaj mi ruky. Zapri sa nohami o podlahu. Táák, to je správne. Chyť sa rohu pohovky, môžeš sa aj posadiť na ňu, alebo vieš čo, radšej si ľahni. Takto to bude lepšie.
