Diel druhý.
Po tomto rýchlom rozhovore sme
sa už o týchto veciach viac nerozprávali a viac som už plienku na noc nedos-
tala, ale mali sme aj so sestrou na posteli istý čas podložku na celom matra-
ci, aby sme nenamočili posteľ, keby sme náhodou mali nehodu. Ako čas išiel
ďalej ja so sestrami sme vyrástli a chodili do školy. Stala sa mi taká vec, ale
až celkom keď som bola trocha satrá, vtedy keď sme mali predmet, ktorý sa
volá telocvik. Bolo pekné počasie vonku a cvičili sme vonku na čerstvom vzdu-
chu. Učiteľka nám kázala, aby sme išli liezť na takú železnú vysokú tyč, ktorá
bola veľmi vysoká. Ja som bola medzi svojimi spolužiakmi asi v strede a bola
som na rade. tak som aj začala liezť. Ako som tak liezla asi v polovičke som za-
čala cítiť asýsi veľmi príjemný pocit medzi mojimi nohami. Tak som liezla ďalej
a pocit sa stupňoval až ma striaslo po celom tele a ja som už pri konci bola sla-
bá. Toto bol zážitok, ktorý som zažila prvý raz. Bolo to veľmi príjemné a mala
som z toho dobrý pocit. Po tomto zážitku, v ten deň som sa vrátila domov zo
školy, bola som tam asi sama doma, vedel som, kde sú uložené plastové no-
havice (stačili mi iba tie, plienky nemuseli byť), obliekla som si ch, vlastne som
si ich dala na nohavičky, ktoré som si vytiahla hore, takže ani nebolo poznať že
ich mám. Okamžite začali šušťať, keď som urobila zopár krokov, keď som si
dala ruku na prednú vydutú stranu mojich teplákov bol to príjemný pocit. Šla
som von a pokúsila sa napodobniť to čo sme robili v škole, teda lezenie po
veľkej železnej tyči. Po chvíli sa zase dostavil ten veľmi príjemný pocit,
ktorý som zažila, potom som bola zoslabnutá. Šla som domov, vyzliekla som
sa a dala všetko do takého stavu, aký bol predtým. Žila som bežný normálny
život, do ktorého som skoro každý deň pridávala aj tento príjemný pocit. Vtedy
som ešte nevedela a nepoznala, ako sa to volá a čo to je, to som sa dozvedela
až o niečo neskoršie. Už keď som bola skoro 15 alebo som mala viac rokov
stará, ani neviem ako
som sa o tom dozvedela to sa volá orgazmus. Aááa, ďalšia rada do života po-
myslela som si. Ako môj život aj mojich sestier šiel dopredu, tak aj ja ani som
sa nezdala a už trebalo ísť do školy, ale tentoraz to bola škola dosť ďaleko, až
v meste. Keď sa mi tam skončilo v ten deň učenie, občas som zašla do obcho-
du, kde predávali detské veci a zaujímala som sa o plienky a plastové nohavice
hlavne. Detské oblečenie ma nezaujímalo. Ešte spomeniem, že keď som bola
doma tak som mala možnosť si čítať občas knižku o deťoch a starostlivosti o
deti. Tam som vyhľadávala články o tom ako sa plienkujú detičky, a všetko okolo
toho. Aj pri tejto príležitosti som si dokázala urobiť ten dobrý pocit, ktorý som
zažívala skoro každý deň. V tomto obchode som si kúpila plastové nohavice iba
najväčie číslo, najprv len po jednej, inokedy viacej. Raz alebo dva razy som si
kúpila až tri kusy a doma som si ich zošila aby mi boli namiesto spodnej bielizne,
som si všila aj kúsky gumy aby mi dobre sedeli na bokoch a možno som si kú-
pila aj plienku, raz dokonca celý balík. Iba látkové tam mali a bolo to dobre, lebo
som bola na tom už zvyknutá. Jednorázové tam ani nepredávali. Bola som šťas-
tná vždy keď so si mala spraviť ten príjemný pocit, bola som ráda že ich mám, že
ani by som ich nemusela dať dolu a nosiť ich neustále. Ale nakoniec som ich dala
dolu a správala sa ako veľké dieťa, lebo som už mala svoje roky. Raz som s
tým pokúšala seknúť, vyhodila som všetko preč, žila normálnym životom, ale
spomienky boli také silné na to čo som prežila v detstve že sa mi vrátila túžba
aby som si aspoň tie plastové nohavice kúpila zase, k tomu som neskoršie až
som sa hambila kúpila cumlík. Večer som potom išla spať, už som mala svoju
izbu. Cumľala som cumlík a pokúšala sa si privodiť ten príjemný pocit. Potom
som zaspala, alebo hneď si ich vyzliekla a spala bez nich. Inokedy som zase
po škole vošla do iného obchodu, v ktorom predávali ale len jednorázové plie-
nky, kúpila som si tie volali sa Huggies Pull Ups. Keď som prišla domov som
potajomky, lebo ostatní boli doma sa zavrela sama a skúsila som si ich obliecť.
Bol to trocha iný pocit, lebo sa obliekali ako spodná bielizeň, a ani som si ich
celkom nedala okolo pása, lebo boli malé. Čo už. Použila som zopár kusov a
tie ostatné som dala preč. Medzi iným som už dospela a už som v týchto ve-
ciach behala samostatne. Zistila som ,že orgazmus sa dá docieliť aj takzva-
nou "rýchlou rukou". Ide v podstate o to že si rýchlym krúživým pohybom triem
ruku o svoje vstupné brány. Aj v obchodoch som chcela zakaždým sa dostať
do regálov s plienkami, lebo na fascinovali a stále priťahujú, hoci to neviem
ničím vysvetliť. Je to brázok na kabici malého dieťaťa, obrázok roztvorenej
plienky, návod s obrázkami, ako plienkovať dieťa, vôňa krabice, myšlienka
mať na sebe v ten okamih jednu alebo viac plienok? Zase v inom obchode
predávali detské oblečenie, látkové plienky a k nim aj tie nohavice v rozlič-
ných veľkostiach do 2 až 3.roku. Vošla so do obchodu, tak som naj-
prv šla k plienkam, kúpila si jednu, či dve aj tie nohavice ale už najväčie čí-
slo. Prišla som domov a som sa nevedela dočkať, kedy si spravím ten príjemný
pocit v plienke. Bola som celá nedočkavá, cítila som ako mnou hormóny -
burcujú až kým sa nedostavil ten príjemný pocit, po ktorom som zostala sla-
bá. Keď som prišla k sebe, vyzliekla som si ich, schovala a potom som bo-
la už normále dospelá bez plienky. Na noc som si ich nedávala do postele,
hoci som po nich veľmi túžila, ale akosi som zaspávala bez nich. Keď som
už pracovala aj vtedy som mala zopár okamihov, po ktorých som chcela
mať na sebe plienky. Raz v noci som si nasadila plienky aj s nohavicami,
ktoré som zošila dokopy, aby mi sedeli na dĺžku po bokoch som si našila
kúsky širokej gumy, aby mi držali po bokoch. Večer v posteli som si spra-
vila ten veľmi príjemný pocit, možo aj viac krát potom, už si to nepamätám.
Ráno keď som sa zobudila tak som si sadla na okraj postele, iba v plienke
a nohavi-ciach, nemala som pyžamo, lebo som chcela vyskúšať, aký je to pocit
spať iba v plienke, tak ako spia aj malé deti. Zrazu sa nečakane otvorili
dvere do spálne a vošla mama a ma uvidela tam tak sedieť. Neviem čo
si myslela ale ja som sa cítila trápne. Potom odišla preč. Neviem načo
tam vtedy prišla, aby ma zavolala že je čas vstať z postele? Po chvíli som
sa trochu z toho spamätala, vyzliekla som si ich a obliekla normálne ob-
lečenie. Keď som prišla do kuchyne medzi ostatných členov rodiny, ma-
la som divný pocit, čo ak im povedala že nosím plienky. Po tejto udalosti
som sa začala správať ako normálne dospelé dieťa. Ten pocit: videnie a
myslenie si.... Na totosi treba hádam časom zvyknúť. Podone som to tak-
to spravila aj s jednorázovými plienkami. Stačili mi iba dva kusy veľkosť 4
a gumičky po boloch. Kúpila som si celý balík, ale minula som asi necelú
polovicu, potom som ich dala preč. Zase v inom dni som navštívila drogé-
riu a zase som si nemohla nechať ujsť prechádzku medzi regálmi s plien-
kami, cumlíkni a inými vecami, ktoré sú určené pre deti. Kúpila som si
aj detský šampón a olej, aj tie som doma využila, ale vo vani pri použí-
vaní týchto vecí som sa cítila príjemne. (lebo mi to pripomenulo keď som
bola malá a bolo to veľmi príjemné sa tak olejovať a starať sa o seba ako o ba-
toľa). Boli tam aj plienky pre veľké deti asi tak 8 rokov staré. Skúsila som aj tie.
Doma mi sedeli, ale na jednej strane sa nedali úplne spojiť pásiky, ktoré držia
plienku, tam kde má byť. Zase som využila iba iba zopár a dala som ich preč. A
v inom dni som sa odvážila ísť aj do lekárne a pýtať si plienky pre dospe-
lých. Mala som pritom divný pocit lebo som povedala že recept nemám a
chcem iba niekoľko kusov. Lekárka mi ochotne predala niekoľko kusov,
inokedy v iné dni aj celý balík. Ale nepovedala som, že sú pre mňa. Mali na
výber z dvoch druhov. Na lepenie ako sa plienkujú malé deti, alebo ako sa
oblieka spodná bielizeň. Skúsila som časom obidva druhy. Ten na lepenie
má takú nevýhodu, že keď sa vycikám do plienky tak za nejaký čas sa tá vý-
plň- vatová buničina ako sacia vrstva zosunie zvrchu plienky do stredu,
kde sa všetko dá do jednej veľkej gule. To má zase tú výhodu že aspoň
cítim, že tam niečo je, ach aké príjemné. Spravila som si pritom ten ........
Ten druh na navliekanie ako spodná bielizeň je dobrý, lebo to polstrovanie
je vyrobené asi z iného materiálu, ktorý drží všetko na mieste. Keby som
mala porovnať jednorázové a látkové plienky, tak u mňa vyhrávajú látkové.
Je to preto lebo mi stačí mať iba niekoľko kusov na veľmi dlhú dobu, ale
musia sa prať a žehliť a sušiť. A práve to sušenie som robila v tajnosti, na
šnúrke na bielizni. Nebola som celkom spokojná s rýchlosťou sušenia. Raz
som dokonca vysúšala s fénom na vlasy, ale šlo to tiež pomaly a bolo to aj
nákladné na peniaze. Najlepšie je sušenie prirodzené na vzduchu. To som
nechcela aby boli vidno plienky povešané na bielizníku, čo by si ľudia po-
mysleli, keby ich videli... To nechcem zažiť. Ale na druhej strane tie jedno-
rázové plienky majú tú výhodu, že keď sa naplnia (1 až 2 močenia, viac
neznesú, začnú pretekať) len ich vyzlečiem, zabalím ich do vrecka alebo
sáčku a vyhodím ich do koša, nie v dome, ako som to robila pár krát ale v
meste alebo aj do iných smetných nádob. Ale zasa sú drahé na kúpu, le-
bo sa musia kupovať alebo predpísať od lekára a ničia životné prostredie,
lebo je to veľká záťaž, kým sa rozložia a obsahujú aj iné chemické látky,
ktoré môžu človeku ublížiť. Po niekoľko násobnom nosení jednorázových
alebo látkových plienok sa mi vyhodila vyrážka, ktorá bola nepríjemná ale
neskôr sama zmizla, keď som si ju vytlačila a potrela dianou. Na matraci
mám fóliu, proti pomočeniu, keby plienka bola taká plná že začne pretekať.
Alebo- a to som ešte neskúšala sa zabaliť do dvoch jednorázových.....
Robím to najradšej v noci, nemusím vstávať a ísť až na toaletu, ale stači sa
mi buď posadiť na okraj postele alebo sa postaviť do stojacej polohy, alebo
ešte keď ležím sa mi nepodarilo naplniť plienku. Skúšala som to ale šlo to veľmi
veľmi pomaly, alebo vôbec sa mi nedalo uvolniť, tak radšej sa po-
sadím na okraj postele a pomaly sa vycikám do plienky. Aké to je príjem-
né ten teplý pocit keď cítim ako sa plní a zvečuje svoj objem. Potom keď
skončím s cikaním tak do toho teplého niekedy podľa nálady, chute ešte spravím
ten veľmi príjemný pocit, ktorý je taký príjemný, pritom mám v ústach cumlík,
alebo nič. Kto nezažil tento pocit môže iba snívať, alebo aj to sám skúsiť, veď
na tom nie je nič zlé, si zaslúžiť isté rozptýlenie a starostlivosti v podobe plienok, púdra, olejčeka a iných potrebných vecí. Na navodenie lepšej atmosféry mám
zadováženú (vlastne požičanú) aj malú bábiku veľkosti asi 43 cm, aby keď ju
oblečiem a postarám sa ako o skutočné dieťa bola so mnou v teple postele a
ja mám vtedy pocit, veľmi dobrý, že sa hrám na maminu. Ale teraz je mimo
môjho dosahu, je niekde schovaná, alebo sa s ňou hrá niektoré dieťa mojich
sestier. Bola oblečená ako dievča, pekné ružové body..., ale keď som ju šla
prebaliť, lebo mala na dupačkách pretečené, tak ako som dala dole chaotickú
plienku som zistila že to dievčatko je vlastne chlapec. Tak som ho po-
utierala a dala som jej bavlnené plienky, jeden kus a plastové nohavice (pre
novorodencov), ktoré som kúpila a starostlivo som ho do nich zabalila. To
som mala veľmi dobrý pocit z vykonanej práce....(ako na trenažéri). Chlapček
má pootvorené ústa, ako by chcel papať, alebo piť, alebo cumlík- nič z toho
som nenašla. Možno treba kúpiť ako doplnok v hračkárstve.
Na druhej strane tie látkové plienky majú tú nevýhodu že musia k nim byť aj
tie nohavice, ktoré mám ťažkosti zohnať, ale na druhej strane sa dá na tie noha-
vice uložiť veľké množstvo plienok (pre dospelých po dĺžke preložené na polovi-
cu) a vytvoriť tak pekne veľké balenie, ktoré núti mať nohy poriadne naširoko.
Ako malé batoľa- ach, aké to je roztomilé...
Ach, byť tak zabalená to je nesmierne blažený pocit a keď sa pocikám, alebo
pokakám, stačí zavolať, ale poprosiť niekoho : Prebalíš ma? Takže musím zase impovizovať a skúsiť si ich vytvoriť a to tak že mám svoje bežné nohavice, na-
šijem na ne foliu a zošijem ich odkopy. Plienka skôr plienky, lebo ich bude treba viacero rátam tak tri, štyri alebo päť kusov, aby mali dobrú savosť si vložím
priamo na ten plast a oblečiem ako obyčajú spodnú bielizeň. Alebo sa dajú kú-
piť už hotové vyrobené skoro na mieru ale s týmto skúsenosti zatiaľ nemám.
Zatiaľ som neplatila za objednaný tovar- naposledy a to bolo veľmi dávno, som si
to zariadila pomocou pošty- na dobierku....
Plienky slúžia okrem toho cikania aj na kakanie- to všetci veľmi dobre vieme.
Skúsila som sa do plienky aj veľký neporiadok urobiť, ale akosi som z toho nemala dobrý pocit, lebo toto sa mi stalo skoro ráno a to cielene, hoci som bola na toalete pripravená.... Ale nedopadlo to "podľa mojich" predstáv, lebo som bola iba na "začiatku"...
Hoci malým deťom je to jedno, lebo ich má kto zmeniť a to veľmi ochotne a včasne. Ale aj som na to sama, samunká a bojím sa požiadať niekoho o pomoc. Takže
plienku používam len na cikanie a ako špongiu, ktorá saje veľmi, veľmi dobre pot.
A to veľmi nenápadne- lebo "o tom nikto nevie".
Moje dve sestry Tabita a Jennie sú už dospelé a majú svoje rodiny a deti, o ktoré
sa treba starať. Ja môžem len tíško závidieť o všetkej tej pozornosti, ktorá sa im dostáva. Ako toto bude pokračovať ďalej si nedokážem odhadnúť. Je to také milé....
Prvýkrát som mala plienku na verejnosti, keď som šla na pravidelnú kontrolu so srdiečkom. Našťastie som si rifle nemusela dávať dole, ale vrchný okaj plienky
bol nepatrne vidieť pod mojimi rifľami. Ľahla som si na posteľ a nechala sestričku robiť si svoju prácu. Toto som si náramne užívala.
Druhýkrát som si ju chcela obliecť aj na kontrolu na sono, ale som sa ešte keď
som bola doma som sa zháčila a neobliekla som si ju a to som spravila asi
dobre, lebo po sonografii brucha mi doktorka povedala aby som si dala asi do
pol kolien dole nohavice, že potrebuje skontrolovať aj môj mechúrik. Našťastie
bolo všetko v poriadku.
Tretíkrát to som mala problémy s trávením. K lekárovi som šla s bolesťami bruška
a horúčok a vracala som. Lekár mi povedal že mám virózu, že ma nechá do konca
týždňa doma a nasledujúci týždeň sa mám prísť ukázať.. Ešte v ordinácii mi bolo
zle a chýbalo málo, skoro som sa tam pokakala... Vtedy som trošku banovala že
som si nevzala plienku- hoci ani mame som sa neodvážila povedať, že by som si
ju zobrala.. Ale dobre sa to nakoniec skončilo, predpísal mi lieky a dal aj malú včielku... Uff....
A už ani nepočítam koľkokrát som ju mala v kostole počas celej omše v kostole. Jedenkrát jednorázovú inokedy bavlnené- 2 kusy stačia bez plastových nohavíc.
A koľkokrát so ich už mala v obchode a len tak doma, to nerátam. A koľkokrát
som v nich
strávila 24 hodín, to tiež nerátam. Iba si užívam ten príjemný pocit "zdanlivého bezpečia".
Dokonca som si ju skúsila dať do roboty nonstop. A niekoľko krát som ich mala na
sebe 24 hodín. To som si ju šetrila a cikanie a kakanie som spravila tam kde sa
patrí. Ale v práci som mala len jednorázovú plienku, ktorá bola trocha nasiaknutá potom a aj som sa do nej trošička vycikala. Na nej som mala vrchné nohavičky a
keď som spravila krok tak sa mi náklad zosunul na jednu stranu a bolo to vidieť cez
šaty. Keď som stála tak som mala som na jednej strane vyduté až to bolo vi-
deiť cez šaty. Boli tam aj nejakí ľudia a tí si to všimli, lebo som si našla na sto-
le nakreslený obrázok detskej tváričky. Hrklo vo mne a keď bola vhodná príleži-
tosť, šla som sa zbaviť toho nákladu. Ale ten nepríjemný pocit, čo si o mne mys-
lia nechcem ani vedieť, bolo by to veľmi trápne.
Pre mňa je to veľmi príjemný pocit byť takto zabalená, s dudlíkom pripnutým na
pyžamu s retiazkou na noc, a veľmi veľkým balíkom plienok (cca 4 až 6 ks): no-
sím iba párny počet medzi nôžkami- síce bez plastových nohavíc a mojim zaja-
čikom alebo inou hračkou (plyšák). Aj keď nie je body (onessie), postačí aj oby-
čajné pyžamko. Aj keď zatiaľ tajne, lebo moji najbližší a ostatná rodina zatiaľ o
tom nevedia, aj keď možno niečo tušia. Škoda len že každá takáto noc je pre
mňa krátka a ja musím skoro ráno vstávať ( okrem dovoleniek a voľných dní a návštevách lekárov...) a takmer všetko uviesť do pôvodného stavu, aby si nikto nič nevšimol.... Cítiť tam dole neustálu prítomnosť bavlnky- to sa nedá slovami ani opísať...
Inokedy často vídavam malé detičky s maminkami ako sa prechádzajú po meste, alebo dedine a keď detičky majú medzi nôžkami riadny náklad, ktorý je zreteľne
vidieť, to som v pomyselnom siedmom nebi, lebo ich bude čakať prebalenie do čistého... Ach, ako im závidím.
Či sa bojím odhalenia na čo sa hrám a čím som, z tohto si ťažkú hlavu nero-
bím. Záleží na okolnostiach. Veď už som veľká žena, aj keď maličká.
Môj vek ako bábo odhadujem na cca 2 až 3 roky. Môj normálny vek radšej zaml-
čím :-)
Aj tejto noci idem spinkať ako malé bábo. Onedlho odplávam do ríše snov...
Napísala som aj báseň na slovo Plienka. (Doma ako originál- na papieri a tu na
fóre v príspevku Ráj Miminek- Intermezzo)
To je všetko, čo som chcela zveriť tomuto papieru....
Koniec.
