Pokračovanie.
Personál bol už vopred upovedomený, že sme "mierne inko" hostia, preto nám vyšiel maximálne v ústrety s pochopením. Čo bolo troška zarážajúce, bolo to že práve v tom hoteli boli aj iní hostia, ktorí s takýmito hosťami "nemali" príliš dobré skúsenosti a nemali nás príliš v láske. Čo nám onedlho dali svojim spôsobom patrične pocíťiť a takmer všetku horkosť na vlasnej koži sme si museli doslova vypiť.
"Hej!, ty, nie sme jediní", tak s tým prestaň. Prišli sme sem si čo najviac oddýchnuť.
Začalo to ani nie dva dni po našom príchode na hory. Spočiatku sa zdalo, že to bude v dobrých medziach, ale postupne to naberalo na obrátkach. Až na záver druhého dňa sme boli nútení dohodnúť sa s vedením hotela na menšom kompromise.
Vedúci mal našťastie blízko hotela malú chatu, (ako sa to vezme), kde bolo dostatok mista pre dve rodiny- taká dvoj chata. Síce toalety a hygienické zariadenie bolo spoločné, ale toto nehralo žiadnu rolu, keďže každý mal dostatok súkromia a hlavne odpočinok, ktorý toľko prebovali. Poskytol nám ju bezodkladne a doslova zadarmo, lebo hotel sme si už aj tak zaplatili. Pre našu nevinnú zábavku sme preto museli obetovať jednu z niestností na prízemí, kde sme si zložili všetky potrebné veci na prebaľovanie a obliekanie a zariadili ju tak ako u nás v hoteli, tým čo sme mali a čo bolo nevyhnutné na vykonávanie tejto činnosti.
"Toto je stokrát lepšie ako tam na hoteli"- povedal som, a to ticho a pokoj. Toto potrebujeme."
Po našom druhom ubytovaní, sme si vyšli na malú prechádzku do blízkeho lesíka po značenej ceste k jazeru. Bolo to príjemné. A nádherné. Naobliekaní ako tučniaci s dodatočnou hrejivou ochranou na správnom mieste to bol veľmi dobrý pocit. Tešili
sme sa ako malé deti. Ak bolo podľa možností a nebolo na okolí nikoho tak sme to dali aj patrične najavo a to doslova. Skákali v kaluži vody, naháňali sa výskali, váľali v snehu, no proste ako malé deti, ktorým nie to rady. Až musela po hodnej chvíli zakročiť Jirkova mama Alena:
"Chlapci, nechte toho, prosím, už je dost neskoro", pridala sa aj Kristínka: "Tak nadnes máme zábavy až po uši, poďme späť"
"Ale nám sa ešte nechce!", povedal som, keď ku mne prišla. Ležal som v snehu horeznačky a díval sa na jej krásnu, červenú tvár, vyštípanú mrazom a chladným vetrom. Zo zimnej čiapky jej šli postupne dole tie krásne gaštanové vlasy. Napravila si ju a zaviazala pod bradou na mašlišku bielymi motúzikmi na konci ktorých boli našité snehové vločky bledomodrej farby. Navrchu bol krásny veľký červený brmbolec.
Nahla sa ku mne a podala mi svoju ruku opatrenú rukavicou, aby som vstal.
"Vstávaj, Martinko, musíme už ísť, o chvíľu bude veľká tma a možno vyjdú aj bubáky. Máš z nich strach však? To preto tie zlé sny."
"Nemal som na výber. Podal som jej ruku, aby ma zodvihla. Podarilo sa. Počas toho ako sme sa hrali a šantili sme sa dostali mimo chodníka skoro na okraj jazera. Bolo zasnežené veľkou vrstvou snehu pod ktorou nebolo vidieť aký hrubý je ľad. Noha sa mi zabárala do prašana a bolo pčuť ako jemne praská ľad. A v tom sa to stalo. Oboma nohami, ako som stál som sa zaboril až skoro po kolená do tej mrazivej vody. Kristína mala toľko šťastia že stihla včas uskočiť na breh. Sekundy plynuli. Mali sme zo sebou palice na turistiku podala mi ich a ja som sa akosi s biedou vyštveral na breh. Bolo to náročné kvôli tomu prašanu sa nedalo zaprieť sa do pevného, až kde si dole to akosi šlo.... Bola mi zima nielen na nohách ale aj tam dole. "Možno som sa pocikal, ale to som neriešil." Pribehli ostatní. Ležal som na brehu. Našťastie sme mali sane, síce detské ale natreraz vynikajúco pomohli. Pomohli mi posadiť sa na ne, vlastne ľahnúť.
Bola na nich už vystretá deka. Vyzuli mi turistickú obuv a mokré ponožky a nohy mi zabalili do toho jediného čoho mali dostatok ako rezervu, a to plienok. Takmer okamžite som cítil teplo, lebo použili takmer všetky, čo mali. Prikryli ešte baranicou a zabalili tuho do deky, ktorej konce boli dostatočne dlhé na to a aby deku využili čo najviac. Na mňa položili tie mokré topánky s ponožkami, ktoré iba vymačkali od prebytočnej vody a vložili do nich. Chytili sa dve opratov a pomaly ma ťahali naspäť
do chaty, kde bolo príjemne vykúrené. Ostatní nás nasledovali. Nebola to náročná cesta. Tiahla sa mierne dole svahom, takže mali výhodu a nemuseli ťahať iba sem tam korigovať smer saní, lebo jedna potiahla viacej, druhá menej a same šli raz doprava a raz doľava. Za sebou, čo som si mohol všimnúť sme zanechali kľukatú stopu, akokeby tade prešiel had. Pripadal som si ako v nejakej rozprávke. Okolo sme míňali kde tu aj skupinky ľudí, niektorých aj samých. Občas bolo počuť isté poznámky a samozrejme aj smiech, z ktorého sa dalo vycítiť že to nebol smiech normálny od srdca, ale neprajný, škodoradostný a vyčítavý. Na toto nikto z nás nereagoval a rýchlo sme sa ponáhľali do tej chaty. Pomohli mi vystúpiť zo saní, ktoré potom opreli pod poddašie a začali ma vyzliekať, lebo som bol skrehnutý. Nahého ma zaviedli do kúpelne, kde potom zostala Kristínka sama so mnou. A povedala:
"Teraz ti ja oplatím to tvoje prebalenie na hoteli"
"Nepovedal som nič, iba som sa nemotorne posadil na okraj vane, počkal som kým nenapustí do lavóra trocha teplej vody , aby som si ohrial studené nohy. Potom v jej doprovode som sa pobral do tej prebaľovne, kde sa o mňa sláskou postarala. Dala mi tie nové nohavičky, ktoré som doniesol a zabalila ma do celkom slušného balíku plienok. Keď skončila, posadila ma a obliekla mi moje náhradné bodyčko. Bolo obyčajné celé biele bez žiadného vzoru. Na nohy mi dala hrubé bavlnené ponožky a pomaly ma postavila. Zašli sme ku krbu. Pritisla stoličku bližšie od stola ku krbu aby som si sadol. Nohy som si vystrel na pripravený taburet a uvolnil som sa. Bolo to príjemné. Cítil som ako mnou teplo pomaly začalo prenikať. O chvíľu som povedal, že už stačí. Kristínka medzitým na moment zaspala, lebo si myslela, že keď sa už nechcem rozprávať, asi spím.
"Kristína, prosím už dosť, je mi teplo". Pomaly vstala z lavice, ktorá bola umiestnená v rohu miestnosti za jedálenským stolom. Odsunula taburet a ja som sa mohol už normálne pohybovať.
"Martin, kým si spal, trocha som zadriemala a v sne som sa pocikala." Idem si vymeniť použitú plienku. Zatiaľ sa najedz, z jedla, ktoré ešte ostalo z obeda."
V miestnosti práve Alena prebaľovala Jirka, ktorý si to náramne užíval. Bolo vidieť aký je pokojný a šťastný.
"Dobrý deň, prepáčte, neruším?" povedala.
"Ale né, pojeďte blíž, již jsem u konce. Jenom zapnu body na cvočky a bude to. ještě ho obleču a môže jet kamkoliv....
Sadla si na stoličku a čakala, kým miestnosť nebude prázdna.
"Co je" Kristýno? "Len tak sedím a čakám.....
"Na co?" Na přebalení?" "Áno". To není žádnej problém".
Jirko, prosím nech nás osamotě jo?
Zařídila jsem to tak, aby nás nikdo nerušil. Jestli jsi připravená, pojeď jsi lehnout na podložku. Již je čistá, pro jistotu opatřená ještě ručníkem. Když jsem zvládla již po několikáté přebalení mého dospělého kluka, tebe zvládnu zachvilinku ."
"Ďakujem, pôjdem rada".
Prešlo niekoľko okamihov a už mala Kristínka balík plienok na sebe. Bol to jednoduchý balík iba dva kusy, zopätý a pripevnený tými ortopedickými nohavičkami, tentoraz na suchý zips. Aj tak iba dočasne. Potom bude večierka. Dokončila posledné úpravy a upravila okolo pása. Pohladila Kristínku po tvári, milo sa na ňu usmiala a začala zapínať body na cvočky. Postavila sa. Už sa doobliekala sama.
"Ďakujem Vám, paní za pomoc"
"V pohodě". Jirkova mama ešte zostala na izbe sama, poupratovať a vyhodiť odpad do smetnej nádoby. My ostatní sme sa účastnili družného rozhovoru, ktorý prebiehal v celkom dobrej atmosfére s plánovaním ďalšieho dňa.
"Ak dovolíte", ja by som tento zajtrajší výlet vynechal. Tento zážitok mi dlho bude pripomínať vašu starostlivosť..." Na dnes mám zábavy až dosť.
Blížil sa večer. Bol spestrený rôznymi hrami, kartovými ale aj stolnými. Víťazil väčšinou Jirka, asi mal fakt šťastie. Ostatní boli naladení v dobrej atmosfére. Nastala večierka. Všetci sme sa postupne oblikli do detského, teda okrem Jirkovej a Kristínkinej mamy.
"Aký je na vás pěkný pohled, řekla, když sme opouštěli koupelnovou místnost. Byly jsme jak na poradovníku na přebalení, již ho vykonávala Jirkova máti s Kristýnou ako asistentkou. Byl to vůbec nejšilnější zážitek a já si želal již aby mu nebyl konce. Prostě paráda. Každý si musel počkat, když přijede na neho rad.
Boli sme už po večeri, každý v posteliach s patričnou ochranou a sem tam sme sa rozprávali, kto ešte nestihol povedať nejaký zážitok zo dňa.
"Kristínka, a čo ty? Haló...? Si ešte hore?" Nič. Asi zaspala. Bol som už unavený aj ja, tak som len zavrel oči a pomaly odplával do ríše snov, tentroraz bez cumlíka, ktorý mi ani neviem prečo nechýbal...
Ráno nás zobudilo slnečné. V polospánku som rozoznal zvuky náradia, ktoré prezrádzalo, že niekto je už hore a pripravuje spoločné raňajky. Zaboril som sa ešte na pár okamihov do vankúša temenom hlavy nadol. Počujem ako vŕzgajú schody, nieko práve vstal a šiel do kúpelne. Ešte chvíľu poležím mám čas...
Keď už som bol dosť dlho v posteli a tak sa zdalo, že ráno už pokročilo do ďalšej fázy, vstal som aj ja. Chata bola prázdna. na stole ma čakal lístok z odkazom: "Išli sme na doobedný výlet, urob poriadok a urdžuj teplo v chate." Zašiel som do kúpelne. Ako vždy som bol mokrý, ako malý chlapec, ktorý sa učí ešte len cikať.... Zo skrinky som vytiahol teraz naťahovačku, ktorú som mal na sebe raz-dva. Obliekol som sa a začal vykonávať úlohy. Sem tam som niečo položil aj do úst, aby boli zamestnané aj moje vnútornosti, aby mali nejakú prácu. O odpad, ktorý vyprodukujú- o ten som sa nestaral, vedel som, kde skončí.... Teplota v chate začala pozvoľna stúpať smerom nahor až do takej miery, že som na chvíľu musel vyvetrať, lebo bol suchý vzduch.
Navarené bolo ešte na dnes dostatok. Zajtra si vyberieme na víkend posledný catering a začneme sa pomaly baliť domov. Bol to vyprážaný syr so zemiakmi a údeným mäsom, taký slávnostný- ukončujúci. Prišli z výletu celé uzimené, ale šťastné na zážitky. Ktoré dopodrobna začali pri obede rozprávať- také sú ženy, aspoň sa to dobre počúvalo.
Catering dorazil v poriadku. Vybalili sme ho a uložili niečo do chladničky a niečo do rúry- stačí iba zohriať. Zbytok dňa ubehol veľmi rýchlo a bol tu pre nás posledný víkend, tak sme sa rozhodli si ho užiť naplno. je jedno či nás niekto uvidí, toto sme neriešili. Boli sme v chate doslova každý v batolivej polohe a postupne sme každý, ako vedel a mohol sa dožadovali pozornosti. Naše dočasné opatrovateľky sa o nás starali, ale keď je toho jednoducho veľa, tak niekomu sa dostane pozornosti troška menej. To nevadí, toto sa stalo mne. Sadol som si kútika miestnosti s rozkročenými nohami a len tak som sa pozeral. Musel som špinavý, keď ku mne prišla Alena, ktorá povedala, že už je tej zábavy dosť. "Mám tu prácu". Prišla Kristína a povedala.
"Ja sa o neho postarám, ty sa choď presvedčiť či niekto nepotrebuje výmenu.
Zobrala ma za ruky a zaviedla do miestnosti na rutinnú procedúru, po ktorej som bol veľmi rozjarený, ale šťastný. Samozrejme pripravený pomôcť aj s prebalením, keby k tomu došlo.
Večer, keď sa už išlo spať, prišla za mnou Kristínka. "Martin, môžem tejto noci spať s tebou?" "To nemyslíš vážne?" "Mama o tom vie, neboj sa nič nebude"
"Nemám nič proti". Pre istotu sme rozdelili posteľ na dve osobitne. Podelili sa aj s prikrývkou, vytiahli dudlíky a takmer súčasne ich dali do úst.... "Dobrú noc, Kristínka"
"Dobrú noc, Martinko." V noci sa občas budím, tak sa neľakaj, dodal som.
Bola to naša posledná noc na chate, tak sme ju využili doslova na max.
Ráno sme urobili poriadok, vyniesli smeti do smetnej nádoby, uzamkli chatu a pobrali sa na hotel, v ktorom sme strávili prvé dva dni dovolenky. Odovzdali kľúče na recepcii majiteľovi s odkazom "Ďakujeme" a pobrali sa z hotela na vlakovú stanicu. Na stanici, každý kto potreboval zmeniť sa zmenil pomocou jednorázovky a čakali na vlak, ktorý prichádzal. Cestu sme prežili v družnom ale priateľskom rozhovore. Niektorí opäť spali, iní podriemavali, alebo pili z fľaštičky. (Hádajte kto?)
Podvečer sme prišli na parkovisko, kde sme si vyzdvihli zaparkované auto a šli domov. Mňa vyložili ako prvého, ostatní šli domov po svojom.
Tak takto sme strávili jednu peknú spoločnú dovolenku na ktorú budem mať veľmi silné spomienky, ktoré si budem neustále pripomínať už len kvôli Kristínke. Verím že aj ona bude prežívať niečo podobné. Do práce som sa mohol vrátiť plný elánu a energie s vedomím, že tam bude aj ona. Jej mame som ponúkol možnosť brigádne pracovať a občas vyrábať výrobky pre nás veľkých - malých. Jirka mohol kedykoľvek k nám prísť či na prázdniny, alebo len tak po predchádzajúcej dohode. A jeho mama? Šla opatrovať osoby zo zdravotným postihnutím do zariadenia "Nová nádej", ktoré sa nachádza v meste v jednej tichej uličke zarastenej alejou z vysokých topoľov, ale to už je iný príbeh....
Koniec príbehu. Ďakujem.
