3
« Poslední příspěvek od jasmin68 kdy Včera v 14:42:59 »
Časť desať
Pavel ležal na chrbte v tenkej nemocničnej košeli. Každý dych vnímal ako úder kladiva. Jeho dospelé telo bolo napäté ako struna.
„Uvoľnite sa, Pavel, sme pripravení,“ ozval sa spoza neho upokojujúci hlas doktorky.
Mala na sebe sterilný zelený oblek, masku a ochranné okuliare. Okolo operačného stola už stáli traja ďalší špecialisti – genetička, anestéziológ a hlavný biochemik projektu. Na monitoroch nad ich hlavami svietila komplikovaná 3D rotujúca štruktúra DNA – východisková dospelá matrica Pavla a cieľová chromozomálna šablóna dievčatka Sofie.
Anestéziológ pristúpil k jeho pravej ruke a do žily na zápästí mu zaviedol masívnu kanylu.
„Teraz pocítite intenzívny chlad,“ upozornil ho lekár. Do Pavlovo obehu začal prúdiť hustý, číry roztok. Na hlavu mu nasadili hustú sieť elektród na snímanie EEG. To boli posledné sekundy, kedy mal dospele telo. Ďalej ostane Sofia.“
Anestéziológ priložil Pavlovi na ústa a nos masívnu dýchaciu masku. „Hlboký nádych, Pavel. Počítajte od desať smerom nadol.“
Pavel vdýchol sladkastý, ťažký plyn.
• Desať... Pozrel sa na svoje prsty na rukách. Zdalo sa mu, že sa začínajú nepatrne chvieť a strácať farbu.
• Deväť... Pohľad na stropnú lampu sa začal rozmazávať. Okraje jeho zorného pola tmavli, akoby sa už teraz sťahovali do toho obávaného tunela.
• Osem... V ušiach mu dunel vlastný, zrýchlený tlkot srdca. Vnímal, ako sa jeho vedomie začína odtŕhať od fyzického tela. Cítil, ako sa jeho svalové tkanivo začína pod vplyvom enzýmov uvoľňovať a taviť do úplne novej, neznámej formy.
• Sedem... Mysľou mu prebleskol obraz tej malej, luxusnej saténovej čiapočky a obrovskej bielej plienky, do ktorej ho mali po prebudení uzamknúť.
Pri čísle šesť Pavel definitívne upadol do hlbokej, čiernej anestézie.