Poslední příspěvky11
Vítejte na tomto webu / Re:Nováčči, koukejte se představit
« Poslední příspěvek od Nikol19 kdy Dubna 21, 2024, 16:41:39 »Ahoj, volám sa Nikola a som z Bratislavy. Dlhšiu dobu som hľadala nejakú stránku kde možno písať svoje zážitky.
Určite sa pýtaš čo vlastne robím, však? Nooo pokakávam sa. Naschvál do gatí. Chcel som o tom napísať iný príspevok
ale vôbec neviem ako tak to píšem sem. Prišlo to tak náhodou v jeden letný deň keď som išla zo školy domov. Bývam v Dubravke.
No a ako som tak čakala na autobus a už som konečne cestovala domov ,tak sa mi zrazu zachcelo. Ale dalo sa to vydržať. Lenže zaskočila
ma červená na semafore a vtedy som si povedala že je to ešte fajn. Druhá červená pri kauflande... To už som začala cítiť viac a celkom
už som sa začínala báť. Než autobus prišiel k zákrute ,to už som sa naozaj bála. Na zastávke som vybehla z autobusu a čakala ma ešte
asi sto metrov domov ale krížom cez park je to menej. Bohužiaľ v parku už som to nemohla vydržať. Našťastie bola tam búda s popolnicami.
Tam som sa schovala a pokakala sa. Stála tam s nákladom veľkým ako.. Asi ako jablko a premýšľala ako prejdem tých dvadsať metrov ku vchodu a potom bez povšimnutia až domov. To prebehlo v pohode, teda až na to poschodie. Každým krokom schod po schode som vnímala svoj náklad v gatiach. Sem-tam sa to lepilo. Keď som prišla ku dverám ,začala som si uvedomovať že sa mi dačo na tom páči. A tak po príchode domov som len zhodila školskú tašku a skúsila ísť po schodoch ešte raz. Páčilo sa mi to. Od toho dňa som sa takto pokakala už niekoľko krát. Ak by som vedela ako pridávať príspevky určite o tom napíšem.
Určite sa pýtaš čo vlastne robím, však? Nooo pokakávam sa. Naschvál do gatí. Chcel som o tom napísať iný príspevok
ale vôbec neviem ako tak to píšem sem. Prišlo to tak náhodou v jeden letný deň keď som išla zo školy domov. Bývam v Dubravke.
No a ako som tak čakala na autobus a už som konečne cestovala domov ,tak sa mi zrazu zachcelo. Ale dalo sa to vydržať. Lenže zaskočila
ma červená na semafore a vtedy som si povedala že je to ešte fajn. Druhá červená pri kauflande... To už som začala cítiť viac a celkom
už som sa začínala báť. Než autobus prišiel k zákrute ,to už som sa naozaj bála. Na zastávke som vybehla z autobusu a čakala ma ešte
asi sto metrov domov ale krížom cez park je to menej. Bohužiaľ v parku už som to nemohla vydržať. Našťastie bola tam búda s popolnicami.
Tam som sa schovala a pokakala sa. Stála tam s nákladom veľkým ako.. Asi ako jablko a premýšľala ako prejdem tých dvadsať metrov ku vchodu a potom bez povšimnutia až domov. To prebehlo v pohode, teda až na to poschodie. Každým krokom schod po schode som vnímala svoj náklad v gatiach. Sem-tam sa to lepilo. Keď som prišla ku dverám ,začala som si uvedomovať že sa mi dačo na tom páči. A tak po príchode domov som len zhodila školskú tašku a skúsila ísť po schodoch ešte raz. Páčilo sa mi to. Od toho dňa som sa takto pokakala už niekoľko krát. Ak by som vedela ako pridávať príspevky určite o tom napíšem.
