Študent Jakub
......................
Školský zvonček ohlásil koniec vyučovania a prázdna chodba sa začala plniť študentami, ktorí sa radostne rozbehli domov
aby si užili nastávajúci víkend a začínajúce sa letné prázdniny. Iba jeden študent posledného ročníka bakalárskeho štúdia zos-
tal v triede sám. Bolo vidieť na ňom, že je akýsi smutný, zatrpknutý. Netešil sa ako jeho ostatní spolužiaci. Sedel pri okne chrbtom opretý o operadlo stoličky, zatvoril oči a hlboko premýšľal. Až po hodnej chvíli ho vyrušilo otvorenie dverí do triedy, do ktorej vošlo jedno pekné dievča s kamarátkou. S tým dievčaťom sa poznal už dlhšiu dobu.
Zrazu sa prebral a rozhliadol sa čo sa to deje, ale keď videl, kto vošiel do triedy ukľudnil sa a usmial sa.
"Ahoj Petra".
"Ahoj Jakub", pozdravila ho. Toto je moja dobrá kamarátka. Volá sa Zuzana.
"Ahoj, Jakub, rada ťa poznávam."- pozdravila ho.
Myslela som že trieda je prázdna, lebo občas sem zájdeme spolu so Zuzanou sa cez prestávky skryť a preberať rôzne záležitosti a isté problémy, ktoré nás trápia. Iba spolu my dve. Nikto to nevie. "To je dobré, len som trocha zadriemal z premýšľania..." "A čo takto sám, keď všetci tvoji spolužiaci sú už dávno preč?" Už dlhšiu dobu mávam taký problém o ktorom sa neodvažujem skoro s nikým riešiť, som na to sám a musím sa navyše tváriť že
o nič v podstate nejde. Hlavne pred mojimi spolužiakmi a spolužiačkami. A to nehovorím ešte o kamarátke ako si ty....
Ale keďže ťa poznám niekoľko mesiacov a nebudem sa tajiť že sa mi aj páčiš, tak tebe o tom môžem povedať. "To môžeš, aj tuná pred mojou kamarátkou. Vieš nemáme pred sebou skoro žiadne tajomstvá, všetko si povieme."
Vieš, čo?, prisadnem si k tebe, aby si vedel že nie si sám. Odsunula druhú stoličku vedľa mojej a posadila sa. Zuzana urobila podobne,miesta bolo v prázdnej triede dostatok. Tak teda začnem. Moje problémy sa začali už pred niekoľkými rokmi, keď som bol ešte chlapec. Tak ako každý som mával občasné nehody. V posteli som sa pocikal a to nie len raz, ale aj niekoľko
ráz do týždňa. Mama z toho nebola nadšená, lebo mala veľa iných povinností a toto bolo na ňu príťažou. Zo začiatku sa to riešilo klasicky- menej piť na večer, igelit do postele, neskôr po prehliadke u lekára prišli na rad aj plienky. Spočiatku som to nevedel prijať, ale keď mi sám lekár a sestra povedali že sa za to nemusím hanbiť, že je to iba do času, kým "sa to nevyrieši" a že nie som v tom úplne sám, odľahlo mi. Tak som si skoro každú druhú noc musel dávať tie
plienky. Neskôr som sa mamy spýtal, či nemá ešte niede odložené klasické bavlnené, lebo tieto z lekárne nie sú také pohodlné, najmä pri dlhodobom nosení sa z toho spraví jedna hrča a je to dosť nepríjemné... Povedala že ešte má, ale nemá k nim vrchné nohavičky, lebo som už aj tak veľký a trebalo by to buď ušiť, alebo kúpiť v špe-cializovanej predajni potrieb pre inkotinentných. Tak istý čas som si užíval ten príjemný pocit tej krásne bielej bavlnky. Ako šiel čas
či skôr roky ďalej na istý čas bolo skutočne hluché obdobie, že som plienky ani nepotreboval, vďaka liekom a rôznym cvičeniam a pravidelným prehliadkam sa podarilo na istý čas zastaviť tieto moje úniky tej žltej tekutiny. Ale potom som doslova nechtiac narazil na jeden leták, ktorý ponúkal samozrejme za finančný príspevok možnosť sa vyfotografovať iba v plienke, tielku a ponožkách. Slúžilo by to ako reklama pre blížiaci sa deň Halloweenu. To som bol už dospelý, toto som si mohol dovoliť, a samozrejme peniažky prídu vhod. Keď som prišiel do tej agentúry, všetko bolo pripravené, tak ako sme sa
dohodli v telefóne. Po skončení fotenia som ako prezent dostal naviac dva balíky plienok s detskými motívmi- v mojej veľkosti. Mama o tom vedela. Všetko som jej povedal, nerobila námietky ani prieky, len ma povzbudila, aby som si to užil. Keď som dostal vytlačený plagát ako dar domov na pamiatku, bol som milo prekvapený skvelým spracovaním a doplnením nápisom "As little boy" v bledo modrej farbe. Doma som ho ukázal mame a dal som jej všetky peniaze, ktoré som obdržal za fotenie. Nebolo ich málo, bol to celkom slušný balík, nakoľko už som bol na verejnosti známy. Čo vyplývalo aj zo zmluvy, ktorú som podpísal s tou agentúrou. Videla aj tie dva balíky, čo som so sebou priniesol. Nevravela nič, iba sa usmiala, čo si myslela neviem, iba som si domyslel: Aby som si ich užil... Míňal som ich vyše dvoch mesiacov. Preto tak dlho, lebo som si
ich šetril, také sa zháňajú ťažko. Tej noci som ešte spal v bavlnenej plienke a nohavičkách, ktoré som voľakedy dostal ako darček k jednému žartíku, ktorý si na mňa vymysleli moji spolužiaci na jednej akcii. Zapáčilo sa mi to do takej miery, že postupne som pridával k tejto záľube aj iné veci, najmä detské. A toto je výsledok. Že sa "občas" správam ako malý chlapec. A to aj teraz. Potreboval by som prebaliť, povedal som. Z batoha som vytiahol náhradnú plienku. Ako som zapínal batoh a chystal sa ho dať na zem, Petra povedala: "Pekný cumlík." To mám už len ako ozdobu na taške. Už je aj tak nepoužiteľný...
Preto som zostal v triede až doteraz, kým ste ma nevyrušili. "No tak môžeme začať", povedala Zuzana. Zo skrinky vytiahla dve prebaľovacie podložky (ani som nevedel, že také niečo tam bolo ukryté). Podišli sme spolu pred tabuľu, na zem rozložila podložky a kázala sa nám na ne ľahnúť. Vedel som že aj Petra nosí plienky, takže som sa tomu nečudoval. Zatiaľ si pripravovala iné nevyhnutné veci. Počkal som, lebo dámy majú podľa istého protokolu slušnosti prednosť, kým neskončí, a bol som na rade ja. Užíval som si to. Vlastne som nemusel robiť skoro nič... Bolo to naozaj rýchle.
Po skončení procedúry a uprataní vecí sme sa spoločne pobrali z triedy von užívať si vytúžené prázdniny.
