Pokračovanie.
Vzala tie nohavičky, boli na suchý zips, bielej farby s bledo ružovými pásikmi všitými po hornom okraji. Kristínka, ešte raz sa budeš musieť nadvihnúť, aby som toto (ukázala jej to) dala na tie plienky. Zapri sa nohami a trocha zdvihni zadok.
Dobre, stačí, môžeš sa dať dole. Ja to dokončím. Cítila ako jej tesne obopínajú boky. Musia byť upevnené pevne. Kristínka bola šťastná, toľko plienok ešte nemala.
"To je všetko", môžeš spať aj tu, keď skončí ten film, ak nechceš, pôjdeme do izby.
"Pôjdem do izby"- odvetila.
Po skončení filmu sa obidve odobrali z obývačky na vrchné poschodie, kde začínajú aj končia deň. Držala ju za ruku a dovidela do izby k posteli. Počkala kým nevlezie do fusaku. Zakryla ju, pohladila po tvári zhasla svetlo a zaželala dobrú noc.
Ďalší deň bol, v plnom prúde, ani nevnímali čas, ktorý teraz letel akosi prirýchlo.
Okolo obeda mi zavolala Kristína a povedala mi, že pôjdu na tú dovolenku spoločne.
Začínajú sa pomaličky baliť, aby boli pripravené, keby bolo náhodou málo času a nechceli si to nechávať na poslednú chvíľu.
Ďalší pracovný týždeň sa začal veľmi pomaly, tak ako každé iné. Stál som v pracovni tvárou k oknu a pozeral na výhľad na malú čistinku pred hotelom. Otvorili sa dvere a vošla ona.
"Neruším?
"Nie, Kristínka, čo potrebuješ?
"Ten tvoj dar sa už minul, potrebujem plienky, chcela som sa spýtať, či si ich môžem kúpiť sama, alebo mám čakať až kým nepríde zásobovanie?
"To nie je žiaden problém." Vidím že ešte nepoznáš všetky podrobnosti, nezazlievaj mi, že toto som zamlčal, ale nebol na to čas. Každý z nás, má prístup k nazvime to hotelovému trezoru, v extra zamrežovanom výklenku miestnosti kde je uložená hotovosť určitej výšky. Podľa potreby si môže kto čo potrebuje vziať toľko peňazí, aby mu vyšlo na nákup. Je to anonymné. Len poprosím, nachádza sa tam aj papier, do ktorého sa značí výška "požičaných peňazí" a dátum, nie meno. Doplňuje sa priebežne. Je to taká železná rezerva pre každý prípad. Keďže zásobovanie príde až v stredu, tak a ak dobre počítam dnes je pondelok, môžeš si vziať potrebnú sumu a ísť do obchodu.
Zaviedol som mladú slečnu k trezoru, otvoril ho, spýtal sa koľko by potrebovala, zaznačil na papier a zatvoril. Číslo odomykania trezora som jej napísal na dlaň. Dávaj naň pozor. Zaznač si ho niekde inde a toto číslo si zmy z ruky.
"Ďakujem". O chvíľu som späť.
Vrátila sa s balíkmi plienok v krásne ružovom obale a zamierila rovno do svojej izby.
Roztvorila dvere, odložila veci do skrine a začala ukladať jednotlivé kusy do zásuviek, ktoré už dlhší čas zývali prázdnotou. Bola už hotová. Kľačala na kolenách, chcela vstať. Keď urobila potrebný úkon tak sa v okamihu chytila rohu komody, lebo jej prišlo nevoľno z toľkého kľačania, uvolnila sa a....... začala cikať.
Bola to udalosť, ktorá sa nestávala často, iba ojedinele. Napanikárila. Vzala jednu s čerstvo kúpených plienok, dóžičku púdru a zamierila do kúpelne. Čo nemohla čakať ani tušiť, bol som tam prítomný. Otvorila dvere rýchlo, urobila dva kroky a zostala stáť celkom merarvá.
"Och, prepáč, nevedela som, že si tu..."
"To nič, občas ma niečo prekvapí"
"Vidím, že si už bola na nákupe a ako sa dívam a aj tuším, ideš sa prebaliť.
"Áno, uhádol si".
"Už som skončil, práve som bol na odchode, keď si prišla.
"Môžem jednu otázku? "Ale áno, aká to je?
"Mohol by som ťa prebaliť ja?"
"Noo, ehm, uf.... Tak dobre."
"Dala ruky pred seba s vecami. Vzal som ich. Nechal som ju aby sa vyzliekla a posadila na podložku, kde som už rozložil plienku. Bola nádherne biela a voňavá s potlačou zvieratiek. Potom si ľahla a nechala aby som ju pekne zabalil do jej novej ochrany.
"Už si hotová" povedal som. Môžeš sa obliecť.
"Rado sa stalo, pomohol som. Je to dobrý pocit."
"Moje prvé", pochválil som sa, ak nepočítam seba samého, keď som bol sám....
O chvíľu boli už dole v miestnosti. Zatiaľ nemali nič zvláštne na práci, tak sa mohli troška oddať detským radovánkam, ktoré si spríjemnili rôznymi hrami ako kocky, pexeso, maľovanie vodovými farbami, odtláčanie rúk... Deň sa chýlil ku koncu, tak sa
umyli, prezliekli sa, rozlúčili sa každý odišiel domov.
Čas značne poskočil dopredu a bolo už jesenné daždivé počasie sprevádzané, vetrom a občasnými búrkami. Bolo zreteľne vidieť ako sú zafarbené listy stromov v neďalekom lesíku. Hrali všetkými možnými farbami. Život na Hoteli sa teraz akosi spomalil. Áno hotel už mal všetky potrebné povolenia a bol prevázky schopný, ale personál už akosi nevládal. Minimálne dvaja. Bol som to ja a Kristínka. Ostatní členovia mali už po dovolenkách, ktoré si vyberali priebežne, takže boli odpočinutí a mohli sa venovať riadeniu hotela aj bez nás. Už som sa nemohol dočkať vytúženého decembra, kedy si odpočiniem. Kristínka bola na tom podobne. Byt bol navštevovaný mnou v nepravidelných intervaloch s malými prestávkami takmer nepretžite.
Bola už polovica novembra za nami. Kolegov som postupne pripravoval na to, že tu týždeň nebudeme. Kristína si s mamou všetko zariadila a o dom sa bude stararať jej dobrá suseda, ktorá jej už nejeden raz pomohla. "Vidíš, ako ľahko sa zariaďujú veci?"
Áno, to vidím.- povedala dievčina.
Dom som jej na dobu jedného týždňa a dvoch, troch dní nechala plne k dispozícii, môže tam "doslova" robiť si čo chce, aj nejakú tú oslavu, ak bude zapotrebí, len to musí potom uviesť do poriadku.
Nastal čas odchodu na vlakovú stanicu. Ráno mrzlo, bolo hmlisto. Dohodli sme sa, že
prídu pre mňa svojím autom a spoločne odídeme aj zo zásobami hlavne plienok a ostatných vecí. S jedlom to bolo dojednané vopred. A všetko zaplatené. Stačilo iba prísť na dohodnutý deň. "Mám tu, ozvala sa Kristínina mama, aj tašku látkových lienok, ktoré som našla ešte doma, ktoré používala tuná slečna, keď bola ešte malinké bábo. Iba som ich vyprala v aviváži lebo sa už roky nepoužívali roztriedila, veľmi poškodené som vyhodila a keď som bola nedávno v meste tak som zopár kusov dokúpila, aby ich bolo dostatok." Zlatá bavlnka!"
"Ja som zase" dal ušiť jednej veľmi dobrej krajčírke dva krát po dva páry vrchných nohavičiek s veľkými kapsami vzadu aj v predu, aby v nich pekne držali. Sú veľmi pekné, z kvalitnej látky zdobenej detskými vzormi ako levík, macík, myška, sovička, no proste paráda. Doplnené o dve vrstvy igelitu a širšími gumičkami okolo stehien a pása. Dve sú na suchý zips a dve na uväzovanie na mašličky. Mali by schopné pojať balík až dvanástich plienok, ale toto už je extrém. Už desať je vysoko nadmieru.
Majú aj cvočky na upravenie veľkosti podľa potreby. Za celkom prijateľnú cenu. Pravdaže, nechal som jej aj niečo navyše za "expresné dodanie". Mám zo sebou aj iný potrebný materiál, ktorý sa môže hodiť.
Auto sme zaparkovali v podzemnej garáži, chránenej a hlavne vyhrievanej. Zaplatili poplatok za parkovanie na cca dvanásť dní a odišli pomalým krokom, síce veľmi nabalení na vlakovú stanicu.
Položil som svoj náklad na zem a ako pravý gentle-man som otvoril dvere do haly. Ovial nás príjemne teplý vzduch, lebo sme mali trocha červené nosy a líčka, nie od alkoholu, ale od zimy. Uvideli sme prázdne lavičky, na ktoré sme si posadali a upravili svoj náklad. Mali sme dostatok času, mohli sme sa aj vyzliecť, aspoň z búnd a trocha pookriať. Ako tam tak sedíme a rozprávame sa, prišla k nám dvojica, ktorá mi bola veľmi známa.
"Dobrej den, pane Martine, jste to vy?"
"Ano", odpovedal som.
"Ráda vás opět vidím". Toto je Jirka. Jedeme na dovolenou.
"Ahoj Jirko, tak ako sa máš?"
"Dobrej den, pane, zatím to ujede. Ruka je již scela zahojená, ale nesmím dělat příliš prudké a namáhavé pohyby, mohlo by to uškodit. Mám s sebou i tu ortezu pro každej případ.
Rád by som vám predstavil tieto dve dámy, ktoré cestujú spolu so mnou. Toto je Kristína, moja spoločníčka a toto je jej mama. Dohodli sme sa na spoločnej dovolenke, lebo tú potrebujeme obaja ako soľ, viete čo tým myslím.
"Rádi vás spoznávame. Pocházime z jedné vesnice tady kousek za hranicemi ze Slovenskem. Na Slovensko jme se přestěhovali v prosinci, zanedlouho to bude již rok co tady žijeme. Můj syn si zde našel celkem dobrou práci a daří se mu i v osobním životě. Zajíma se o techniku a když byl mezi svými spolupracovníky, tak se naučil i celkem dobře po slovensky."
"Že jo, Jirko?"
"Ano mami, nech mně teďkom být...."
Vlak nám ide za necelú pol hodinu. Máme dostatok času, poznamenal som.
"Musím ísť na toaletu, prosím ospravedlnte ma, o chvíľu som nazad.
Vstal som, z tašky som si vzal jeden biely predmet obdlžnikového tvaru a zmizol som v tmavej uličke nástupišťa smerom na toaletu. Ostatných som počul ako sa rozprávajú a ešte dodatočne zoznamujú. Po vykonaní tej naliehavej činnosti som sa spokojne vrátil namiesto a zapojil sa sem tam do rozhovoru. Bol to milý rozhovor, taký oťukávací, ako sa na prvé stretnutie patrí. Tešil som sa, že nejdeme samy ale máme spoločnosť.
Hlásenie na tabuli oznámilo že pomaly treba ísť. Je čas.
Vstali sme zo stoličiek, postupne sme si vzali svoje veci a šli na nástupište k vlaku. Pomaly prichádzal. Počuli sme škrípot brzd a videli ako spomaľuje. Bol to celkom moderný vlak. Zastavil. Bolo počuť ako prebytočná para syčí od bŕzd. Čakali sme, kým ľudia nevystúpia a začali nastupovať. Najprv dámy, potom "naši hostia" a nakoniec ja sám. Mali sme vlastné kupé. Jirka a jeho mama boli vo vedľajšom. Veci vyložili na police, povyzliekali sme sa a usadili.
Vlak sa pohol. Po niekoľkých kilometroch kľudnej jazdy so sa spýtal: "Je niekto smädný?
"Ja", povedala Kristína. Vstala a načiahla sa po svojej taške na polici. Musela si stúpnuť na špičky, lebo polica bola vyššie namontovaná a samotná taška bola ešte vyššie. Pritom sa jej nechcene vyhrnulo tričko a ukázala plienočka. Zložila celú tašku na sedadlo vybrala z nej predstavte si detskú fľašku celkom plnú bielej tekutiny a jednu normálnu fľašku ovocného džúsu. Položila to na stolík pred okienkom, zapla tašku a uložila naspäť. Otočila sa a uvidela ma, ako sa udivene pozerám na tie predmety.
"Čo je, prečo sa tak dívaš?" povedala
Niííč, len ma to prekvapilo", zmohol som sa na odpoveď.
Myslel som že budeš normále piť ale vyzerá to tak že si to ideš spestriť.
"To idem, takúto príležitosť nebudem mať často."
Celkom mimovoľne ma napadla myšlienka, ktorú som povedal nahlas: "Môžem ťa nakŕmiť?"
Jej mama nepovedala ani slovo, len sa milo usmiala a iba prikývla. Iba dodala: "Len smelo do toho", idem si aj tak zdriemnuť."
Sedadlo bolo pre troch na jednej strane. Sedel som tam aj tak sám. Uhol som sa nakraj. Kristínka si ľahla na ostatné dve sedadlá a hlavu si položila na moje kolená. Chytil som ju jednou rukou, za rameno aby nespadla náhodou v niektorej zo zákrut, keby vlak práve cez niektorú prechádzal. Vzal som tú fľašku, otvoril plastový vrchnáčik, ktorý chránil savičku pred znečistením a priložil ju k jej ústam. Je čas, môžeš sa napiť, koľko budeš chcieť. Otvorila ústa a prijala savičku. Pomaly začala piť. Chvíľu nato sa nadvihla, lebo hľadala správne miesto na kolenách, lebo ju šlo zadusiť keď prehĺtala jednotlivé glgy. Povedala, takto nie. Sadnem si radšej tebe na kolená a opriem sa o tvoju hruď, takto to bude bezpečné. Súhlasil som. Zmenili sme obidvaja mierne polohy a zaujali nové pozície. "To už je lepšie" Pritúlila sa okolo môjho ramena. Sama si držala fľašku a pila z nej. Neodolal som a jemne jej hladil vlásky.
Ochvíľu bolo počuť ako dopila posledné kvapky mlieka a odtiahla fľašku nabok.
Hotovo. Opakom ruky si otrela ústa, na ktorej mala pár kvapiek mieka a povedala.
"Môžeš ešte naliať do nej toho džúsu, keby náhodou." Chytil som fľašku z jej ruky, otvoril vrchnáčik a položil na pultík. Otvoril som aj tú druhú fľašu a nalial skoro doplna. Uzavrel som oboje.
"Pripravené na ďalšie použitie"- povedal som.
"Som akási unavená, potrebujem spať."
"To nie je problém", miesta je tu dosť"
"Ale ja chcem spať s tebou". "So mnou?" "Ako to myslíš?" "No tak ako pri kŕmení, opretá o tvoje rameno...."
"Aha", prepáč, nevedel som.
Zaujali sme zase tie isté pozície. Vytiahla cumlík a dala si ho do úst. Ja som tiež bol na tom zo spánkom tiež biedne, nuž pridal som sa. Vytiahol som z vrecka svoj nový modrý cumlík a začal cumľať. Zatvorili sme oči a započúvali sa do rytmických zvukov koľajníc, ktoré vydávali otáčajúce sa kolesá vlaku. O chvíľu na to sme spali obaja.
Zobudila nás jej mama, nežným trasením po ramene.
Vstávajte, "Pomaly je čas ísť, už sme na mieste".
Boli ešte pred nami asi dve zastávky, kým vlak nedorazil na našu konečnú zastávku. Mali sme preto dostatok času. Zahryzol som sa do cumlíka, zaťal ruky v päsť a natiahol opäť meravé svaly, ktoré si odpočilnuli. To isté urobila aj Kristínka. Každý si šiel posadiť na miesto a pomaly sa pripraviť na vystúpenie.
"Bola to celkom dobrá cesta", poznamenala jej mama, len škoda že som ju skoro celú prespala.... Pozreli sme sa na seba a iba usmiali: "Aj my, aj, my..."
Bol čas opustiť vlak. Všetko bolo pobalené, iba fľaška s jablčným obsahom bola v mojom vrecku bundy. Vystúpili sme do mrazivého dopoludnia z teplého vlaku. Aký kontrast, poznamenal som. Všimol som si na neďalekom parkovisku dvoch taxikárov, ktorí postávali okolo svojich tátošov, pekne nablýskaných. Až som sa musel zasmiať. Jeden mal na kapote ako kresbu odtlačok ženských pier s oranžovým rúžom, zväčšenou asi päť krát a dodatočne nalakovanú, proti nepriazni počasia a aby kresba čo to vydržala.
"Prepáčte pane, vidím že ste taxikár, máte teraz voľné miesto na palube pre nás? Potrebujeme odviezť do hotela, v ktrom sme ubytovaní."
"Ale ano, mám. Ja aj môj kolega. "Pekná kresba na aute".
"To áno, skoro každý ju chváli", poznamenal. Bol to nápad mojej priateľky, ktorá vyznáva troška iný štýl života, taký troška rebelský, preto aj tá farba. Ešte chcela to okreniť dodatočne nápisom "Som stále s tebou na cestách", ale toto som jej zatrhol. To by bolo posmechu, lebo každý si to môže vysvetliť posvojom a nechcem mať zbytočné problémy. Už toto púta "nevídanú" pozornosť.
Jirkova mama a Jirka si sadli do toho druhého voľného taxíka. Taxikár uložil všetky veci do kufra, niečo sa nezmestilo, tak aj na zadné sedadlo, ktoré bolo voľné.
Vyrazili sme. Cesta taxíkom bol celkom príjemná, onedlho sme zastavili pred hotelom.
"Ďakujeme vám". Zaplatili sme požadovanú sumu, o ktorú žiadali, popriali požehnaný deň a šli sa ubytovať na hotel. Na recepcii nás už pravdepodobne očakávali, lebo hneď nás pozdravili takmer po mene. Nech sa páči tu sú kľúče od izieb. Prajeme príjemný pobyt.
Zašli sme výťahom na poschodie, v ktorom sme boli ubytovaní. "Celkom zaujímavý nápad, to takto vyzdobiť." Pekné.
Ako som neskôr zistil Novákovci mali tiež izbu ale na druhej strane chodby.
Úvodný deň prešiel akoby nič, bolo treba sa riadne ubytovať, zistiť ešte dodatočné informácie a už ďalší deň dovolenky sa konal bez problémov.
