Prišiel som k sebe do bytu až podvečer, lebo som mal veľa povinností ohľadne toho projektu. Zase sme sa posunuli o kúsok dopredu, pomyslel som si, keď som otváral dvere do bytu, v blízkosti hotela.
Och, to bol dnes deň. Musím si na chvíľku oddýchnuť a nabrať nových síl, lebo toto ma skoro celkom vyčerpalo. V kuchyni som sa iba rýchlo najedol a zašiel do hosťovskej izby, kde som sa posadil na gauč a ani nevim ako som zaspal.
Zrazu sa iba náhle zobudím na zvonenie mobilného telefónu, ktorý som si dal na nabí-jačku, lebo bol už takmer vybitý.
Prídem do kuchyne vezmem ho do ruky a vidím neznáme číslo. Kto to môže teraz byť? Ani si nemôžem trocha zdriemnuť.
Posadím sa na stoličku a zavolám na to číslo.
O chvíľu na to sa ozve:
Dobrý podvečer, pán Martin, neruším? Tu je Kristína. Prepáčte prosím, že vás obťažujem takto, ale nemohla som vydržať do nasledujúceho dňa. Doma sme sa o tom s mamou bavili a nakoniec som sa rozhodla že by som to vyskúšala.
Ale to je výborné, teší ma to. Len teraz vás poprosím, keby ste vydržali do zajtrajšieho dňa, mám ešte nejaké povinnosti. Mohli by sme sa stretnúť na námestí tak okolo desiatej hodine? Pozývam vás na zmrzlinu. Zajtrajší deň mám aj tak volnejší tak ho využijem takto. Čo vy na to?
Okolo desiatej vravíte?
Áno, odpovedal som.
Mne to vyhovuje teraz prakticky kedykoľvek, lebo mám čas, keďže som teraz na úrade práce.
Dobre teda, dohodnuté, dopočutia.
Dopočutia, pán Martin.
Zložil som telefón a šiel do obývačky, dokončiť to, čo som mal rozpracované. Cestou som si pomyslel, toto šlo až príliš ľahko. Ľahol som si na gauč a znova som zaspal, ale tentokrát naozaj, lebo ma nik a nič nevyrušovalo.
Skoro ráno so ledva vstal z vyhriatej postele a horko-ťažko som sa dostal do kúpelne, kde som si dal takú letnú sprchu, trocha ma to prebralo. Nemal som dobrú noc. Po výdatných raňajkách a postaraní sa o dvoch svojich miláčikov (perzské mačky) som opustil prah svojho bytu a zamieril po schodoch k hlavnému vchodu. Cestou dole som sa pozdravil s niekoľkými ľuďmi a prehodil zopár slov a poprial pekný pracovný deň.
Bytovka v ktorej bývam je našťastie blízko Hotela, takže som nemal byť tam v priebehu niekoľkých minút pešo.
Hotel, ktorý vlastníme spolu so spoločníkmi je celkom nenápadný, má síce výraznejšiu bledomodrú farbu, stojí na malom kopčeku skoro osamote, takže nemá bezpečnostné systémy, ktoré by ho chránili pred vandalmi. Namiesto toho mám dobrých ľudí a celkom dobré vzťahy aj so susedmi, ktorí v prípade potreby ma vedia kontaktovať, keby niečo. S ochranou Hotela sme sa ani popravde riadne nezaujímali, nakoľko bolo treba vyriešiť mnoho iných záležitostí, náročných na čas a samozrejme aj financie. Ale toto budeme riešiť v blízkej budúcnosti.
Prišiel som k hlavným dverám, odomknem ich, vojdem dnu, prejdem cez dlhšiu chodbu a zamierim si to cez hlavnú sálu, kde by sa podľa našich predstáv mala odohrávať
väčšina dňa. V rohu sály je "ukryté" z vonku skoro nenápadné schodisko, ktoré vedie na 1. poschodie, kde mám svoju kanceláriu. Dvere kancelárie zdobí nápis "Martinko", ktorý je napísaný farebnými písmenami. Otvorím dvere do kancelárie, ovanie ma skoro svieži vzduch a známa detská vôňa. Podídem k písaciemu stolu a sadnem na stoličku a zahľadím sa na kopu papierov, roztrúsených po stole.
Ach, som to ale neporiadny. Poviem si pre seba. A začnem pomaly upratovať papiere, všetky tam kam patria. Keď som skončil, na stole ostala iba jedna zložka, ktorá bola písaná po anglicky a iba z časti preložená. Tú som nechal namieste. Máme ešte pred sebou veľa práce, kým toto ako tak naštartujeme, pomyslel som si. Po urobení ako-takého poriadku vo svojej kancelárii, som vyšiel na chodbu a začal sa pomaly prechádzať miestnosťami a predstavoval si, aké to bude pekné, až to bude plne funkčné. Takto som sa dostal až na vrchné poschodie.
Pomyslel som si: Urobili sme asi dobre, že sme sem nedali výťah, lebo znamenalo by to ďalšiu investíciu a servisné prehliadky. Zato počet poschodí postačuje na to aby sa dalo výjsť na vrch pešo aj bez výťahu- (4 poschodia).
Pozrel som sa na hodinky a ukazovali pol desiatej.
Aha, už musím ísť....
Zišiel som po schodoch dole až do veľkej hlavnej miestnosti, cez chodbu až k dverám. Zamkol ich a pobral sa do mesta na stretnutie.
Počasie nebolo práve najlepšie, bolo trocha zamračené a vypadalo že bude aj pršať.
Zastal som na vopred dohodnutom mieste a čakal, kým nepríde. Už z ďiaľky som ju zbadal. Vyšiel som jej na proti.
Dobrý deň, pán Martin.
Dobrý deň aj vám.
Tak dnes máme trocha zamračený deň, pozývam vás na kávu, tam sa pozhovárame , dobre?
Nemám nič proti.
Zašli sme spolu do jednej blízkej reštaurácie, objednali dve kávy a zákusok.
Ďakujem že ste mi zavolali, ale nečakal som, že to bude takto skoro.
Tak ako ste sa rozhodli?
S mamou, po vašom odchode sme sa začali rozprávať a spolu sme dospeli k názoru, že by som mala prijať vašu ponuku.
Tak to som rád, povedal som. Vec sa má tak, že ako som spomínal, potrebujeme ešte jedného spoločníka a vaše meno sa dokonale hodí na tento projekt. Najprv vás ale musím oboznámiť bližšie s týmto projektom a vysvetliť vám isté podrobnosti, ktoré by ste mala vedieť.
Tak mám v úmysle z vás spraviť riadnu členku a spoločníčku, so všetkými právami, ktoré vám prináležia.
Súhlasíte s tým? Týmto by sme zabili jednu muchu, a to úrad práce.- Toto by bola nazvime to práca. Zatiaľ samozrejme na skúšku.
Áno, povedala trocha bojazlivým hlasom.
Nebojte sa, tento strach o chvíľu opadne, keď sa pôjdeme prejsť.
Dojedli sme v pokoji zákusok a vydali sme sa rovno k Hotelu, kde čakali aj moji spoločníci.
Páni, toto je tá mladá dáma, o ktorej som vám hovoril.
Dobrý deň slečna, povedali a postupne sa predstavovali.
Tak toto sú moji spoločníci, s ktorými sme vytvorili tento projekt. Totiž spoločne máme jednu záľubu, ktorá odzrkadľuje nás, kým sme. Navrhujem preto aby sme spoločne šli dnu a prebrali isté záležitosti. Cez dlhšiu chodbu sme vošli do hlavnej miestnosti. Miestnosť ešte nebola úplne dovybavená zariadením. Chvíľu sme sa tu zastavili a povedali niečo o tejto miestnosti. Potom sme sa vydali na prvé poschodie, kde som mal kanceláriu a vošli dnu.
Tak toto je moja kancelária, kde by som mal tráviť čas, ktorý je potrebný na vybavovanie záležitostí.
Na stole bola iba zložka s anglickým nápisom: The Blue Pacifier Project a pod ním dodatok: A new Hope for big littles.
Ale spýtam sa najprv slečny, čo na to hovorí, teda, aspoň na to čo videla.
Tak Kristína, čo na to poviete?
Je to naozaj ojedinelý projekt. Budova je pekne zariadená a v krásnom prostredí. To áno, výber prostredia nám prišiel vhod, nakoľko sa v blízkosti nachádza les a pri hoteli je malá čistinka, kde sú umiestnené ešte malé chatky na prípadné prenocovanie v lete alebo len tak s kamarátmi.
No a teraz k veci. Zavolal som si vás preto, lebo nedávno som stretol za zvláštnych okolností túto mladú slečnu, ktorá je momentálne nezamestnaná a ponúkol som jej po istom rozhovore miesto v tomto zariadení. Nakoľko isté okolnosti do seba zapadli, tak som sa rozhodol jej ponúknuť rovno aj členstvo v našom spoločenstve. Tým chcem povedať, že aj ona bude mať rovnaký diel ako vy ostatní čiže 1:6, hoci je tu medzi nami nová, ale súhlasila s istými podmienkami, s ktorými sme stotožnení aj my.
Ponúkol som jej aj možnosť práce v tomto zariadení, nakoľko všetci máme rozdelené povinnosti s prevádzkou tohto zariadenia.
V prvom rade by som vás slečna chcel požiadať o možnosť zvážiť pracovať u nás ako opatrovateľka a vychovávateľka. Odpoveď nemusí byť hneď, dám vám čas na rozmyslenie.
Slečna, opatrovateľka a vychovávateľka preto, ako som spomínal, nie sme celkom obyčajný hotel, ale ponúkame možnosť istému okruhu ľudí, ktorí cítia potrebu v sebe, že chcú byť malými deťmi. Nie doslova, ale navonok. Svojim správaním, výzorom, oblečením... Istotne ste si všimli menovku na mojich dverách "Martinko". Tým chcem vyjadriť, že aj ja ale nie len ja ale aj my ostatní máme v sebe túžbu byť ako malé deti. Samozrejme že nie na stálo, aj keď..... ale podľa možností. Ponúkol som vám aj možnosť že za istých okolností, ako ste mi sama povedala, že vás k tomu inšpirovala jedna knižka, byť ako malá. Najprv by ste sa starali a vychovávali našich budúcich klientov, neskôr sa karta môže obrátiť naopak. A to tak že o Vás sa budú starať ako o malú. Vašu mamu som si vypočul pri jednom rozhovore a tá mi povedala, že to sa vám páči. Chcem vás ale upozorniť na jednu veľmi zásadnú vec. A to že my chceme byť ako deti, čiža sa na nich hrať, podľa možností a v akomkoľvek štádiu.
Táto zložka obsahuje dosť podrobné informácie o tejto problematike a dáva návody, ako sa s tým vysporiadať, nakoľko v tomto nie sme sami, ale ako vidíte je to celosvetové. Len ju treba doprekladať a oboznámiť sa s ňou, prípadne sa ňou nechať inšpirovať.
Prepáčte, vidím že je písaná anglicky, povedala Kristína. Mohla by som ju doprekladať. Veď som nedávno skončila školu a anglicky viem celkom dobre.
Áno? spýtal som sa trocha udivene. To by bolo výborné. A mohli by ste začať hneď?
To nie je problém.
Páni, prosím vás, nechajme slečnu osamote a my môžeme ísť za svojimi povinnosťami.
Čas už pokročil a začalo sa pomaličky stmievať.
Slečna, zajtra prosím prídite a oznámte mi ako ste sa rozhodli, budem celý deň tu. Zložku doprekladáte potom.
Áaaá, ešte som zabudol, volal mi pred chvíľou Cyril a povedal mi, že nakoľko nie sme ešte úplne otvorení a potrebujeme nejaké recenzie od iných ľudí, tak mu zavolala istá paní Nováková, riaditeľka jednej škôlky, že by prišla na toto leto k nám akoby
na prázdniny.
Slečna, chápte to tak, že v prípade záujmu by k nám chodili celé skupinky ľudí, môžu aj ako rodina, alebo aj jednotlivo akoby na prázdniny, čo v letných mesiacoch nie je problém a šlo by to aj na zimu, ale s tým sú spojené isté obmedzenia. No a vám by bola ponúknutá možnosť, troška ich viesť a vysvetliť všetko, čo ich by zaujímalo.
Ide v podstate o to, že sme zariadenie, ktoré poskytuje služby spojené s touto problematikou, ale v troška väčšom rozsahu.
Na dnes by to bolo všetko. Ďakujem vám.
Rado sa stalo, teší ma.....
Dovidenia a dobrú noc.
