Hotel Modrý cumlík
----------------------------
Bolo nádherné letné počasie. Niekoľko dní nepršalo a bolo veľmi teplo. Prechádzal som sa po mestskom parku štvorcového tvaru so zelenými okrajmi lemovanými stromami, pod ktorými stáli drevené lavičky. V korunách stromov štebotali krásne vtáčiky. Ako si tak vykračujem z kroka na krok po námestí, zrazu zbadám jednu postavu pri neďalekej fontáne ako sa drží okraja a druhou rukou si drží brucho a tvári sa veľmi znepokojene. Zrýchlim krok a o chvíľku som pri nej. Rozoznávam, že je to žena, mladá žena, tak ju oslovím: Prepáčte prosím, je vám zle? Už z diaľky som vás videl a podľa výrazu tváre súdim
že máte nejaký problém.
Slečna, počujete ma?
Áno, znela odpoveď.
Teraz vás opatrne chytím za ruku a doprovodím vás na neďalekú lavičku, kde si sadnete, dobre? Nepovedala ani slovo iba prikývla, čo bolo znamením, že poslúchne.
Len som musela zjesť niečo pokazené a k tomu ešte to teplo. Prepáčte prosím.
To nič nie je, rád som pomohol.
Kristína?, Kristína, kde si?- znela neďaleká prosba jednej ženy.
Ach, tu si, všade som ťa hľadala, ale nevidela som ťa, naposledy sme sa rozišli pri fontáne, kým si nenakúpim potrebné veci. A čo tu robíš? A kto je ten muž?
Och, ehm, hmm, prepáčte prosím, vidím, že je to vaša dcéra. Ako som sa pokojne prechádzal po námestí, tak som videl ako sa chytá za brucho a vyzeralo to tak, že ide odpadnúť. Tak som pribehol k nej a pomohol jej aspoň na lavičku.
Je ti dobre?- povedala mama.
Áno, len mi je zle a cítim sa naozaj slabá.
Ach, to tie potraviny, neumyté, všade samé bacily a k tomu takéto teplo. Tu máš, napi sa aspoň trocha vody, ktorú som kúpila. Je neperlivá, celkom obyčajná.
Môžeš vstať a ísť?
Pokúsim sa, ale je mi zle.
Ako vstala, tak sa aj posadila.
Prepáčte, prosím, môžem vám ešte nejako pomôcť- spýtal som sa.
Vidím že potrebujete pomoc, kde máte zaparkované auto, doprovodím vás aspoň tam.
Ďakujeme vám, bude to naozaj potrebné.
Obišiel som lavičku z druhej strany a vzal som mladú slečnu za ruku a spoločne sme vyrazili k autu.
Zrazu začujem a pritom si nechcene všimnem jednej nepríjemnej udalosti.
Prepáčte prosím, paní, ale vaša dcéra sa práve pocikala.
Áno, odpovedala prekvapene. Ach, Kristínka už zase? Veď si už veľká, o týždeň ti bude devätnásť, chováš sa teraz ako malá.
Mami, prepáč, ale neudržala som a som slabá.
Pane, prepáčte prosím vás, túto nepríjemnosť, mrzí nás to.
To je v poriadku, to sa občas stáva......
Tak ideme ďalej, oproti cez cestu máme zaparkované auto. Je síce staršie, ale ešte slúži.
Môžem vám ešte nejako pomôcť? Budete taký láskavý a podržíte ju, kým neotvorím dvere auta a nedám na sedadlo igelit?
Ale áno, rád pomôžem, opatrne ju chytím a čakám kým jej mama nedokončí vopred oznámenú vec. Pritom cítim aké jemné a hebké má ruky.
Táák, už je hotovo, môžeš sa pomaly posadiť.
Ďakujem vám pane ešte raz za pomoc a dovidenia- odpovedala jej mama
To nič nebolo, rado sa stalo, dovidenia- odpovedal som
Na druhý deň som bol opäť v meste. Počasie bolo troška lepšie, ale ešte bolo stále teplo, tak som neodolal a zastavil sa pri stánku so zmrzlinou a kúpil dva kopčeky lieskovo-orieškovej v extra veľkom kornútku. Ako sa otočím, po zaplatení a rozlúčení sa s obsluhou, nečakane stretávam v meste tie dve dámy, ktorým som včera pomohol.
Dobrý deň vám želám, povedala Kristína.
Dobrý deň, pozdravil som ju a aj jej mamu. Vidím že už je vám lepšie.
Áno, ďakujem vám za pomoc a podala mi ruku. Pritom sa nežne usmiala.
A čo takto spolu v meste?- vyzvedal som sa.
Ale boli sme na úrade práce odovzdať potrvdenie o hľadaní si práce, ale ako to už býva, vhodné zamestnanie nie je a skúšala som aj iné možnosti, ale tiež sa akosi nedarí.
A za čo ste vyučená, ak sa smiem spýtať ?
Knihovníčka. Opravujem staršie knihy. Či skôr mala by som... Občas sa mi do rúk dostanú nádherné skvosty. Tak minule na jednej brigáde síce iba týždňovej sa mi pod ruky a ruky mojich vtedajších pracovníkov dostala jedna vzácna kniha od Guttenberga, vynálezca prvej tlačiarne na knihy. Bola už v pokročilom štádiu rozkladu, ale napokon sme ju zachránili. Občas som bola aj pri pokladni ako brigádnik. Takisto sa mi do rúk dostali ešte v učilišti najmä detské knižky dostali do rúk- trebalo ich opraviť celkom od základu: zošiť strany a urobiť nový obal s potlačou. Keď mám príležitosť a čas tak som si svoju prácu aj náležite poprezerám, či som ju vykonala dobre. Ale ako to býva, nezostalo to iba pri prezeraní, ale rovno čítaní. Tak som sa začítala ani neviem ako do jedného príbehu, ktorý bol veľmi pekne napísaný a snívala som o tom, aké to je byť Ako malé deti...
Ach, áno, ako malé deti- povedala jej mama, nečakane. Prosím ešte raz prepáčte tú včerajšiu nepríjemnosť, čo sa stala, ale tuná Kristínka sa mi raz zdôverila, že by chcela vyskúšať, aké to je byť ako malé dievčatko- Vraj ju inšpirovala jedna knižka, ktorú ešte ako učnica kedysi opravovala. Tak občas skúsila doma aké je to byť "ako malá", ale to som ju celkom náhodne prichytila, keď som prišla z práce domov. Ležala v plienke, skoro polonahá s cumlíkom v ústach na gauči. Spala. Keď som prišla domov, zobudila sa štrnganie kľúčov vo dverách a už nebolo času to skryť, len si pritiahla perinu k telu a vyplula cumlík, ktorý sa jej potom hojdal na retiazke... A tak som jej dala návrh, či by to nechcela skúsiť naozaj, aspoň kým si nenájde ako-takú prácu, keďže je teraz na úrade práce dosť dlho. Má dosť času... Viete, čo tým myslím...
Aha, rozumiem, odpovedal som
Čiže veľká-malá ? Tak to mám chápať?
Áno. odpovedala.
Nooó, ono sa to má tak. Už istú dobu hľadám šikovných ľudí do jedného zariadenia,
v ktorom som riaditeľom. Budovu som so svojimi spoločníkmi kúpil vo veľmi zlom stave. Spoločne sme ju zrekonštruovali a premenili na hotel. Hotel je vo výlučnom vlastníctve nás (mňa a mojich spoločníkov), nie sme štátne zariadenie, ale skôr súkromné- neberieme žiadne finančné prostriedky z bánk, vystačíme si sami. Totiž jeden z mojich spoločníkov pochádza z USA a tam má veľmi dobré kontakty a správnych ľudí. Vďaka nemu a nášmu úsiliu vznikol tento projekt. Na ktorý sme patrične hrdí. Už len stačí vymyslieť názov hotela a pomaličky sa môže rozbiehať. Všetko už je takmer dotiahnuté, treba iba malé detaily spraviť a budeme spokojní. Práve táto nazvime to náhoda spôsobila že isté tri veci do seba zapadajú ako do lega až neuveriteľne ľahko. Po prvé vaše meno, vaše zamestnanie a zameranie a po tretie vaša záľuba, či skôr túžba. Dlho sme si k kolegami lámali hlavu aký názov dáme hotelu ale nevedali sme prísť na nič. Ale minulej noci som dostal nápad, že budova je po rekonštrukcii a má peknú slabomodrú fasádu doplnenú o jemné detaily slabo- ružovej farby s bielym soklom. Tak prívlastok by mohol byť "Modrý". A keďže som včera započul vaše meno, všetko do seba zapadlo. Stačí si spojiť začiatočné písmená mojich spoločníkov a mňa a na konci pridať vaše prvé písmeno.
Hneď vysvetlím. Zo svojej peňaženky som vytiahol fotografiu, kde som ja aj moji spoločníci pekne pokope, vzal som ju do ruky a predostrel k nej a jej mame. Tak toto sú moji spoločníci: Lukáš, Urban, Cyril, (ja) Martin a Izabela. Ak sa nemýlim a použijeme takzvaný anagram (prehodenie písmen) spolu s vaším menom dostane- me slovo "Cumlík". Tým by sa dosiahol plný názov nášho hotela.
Týmto by som váš chcel požiadať o ponuku, nakoľko máte unikátnu možnosť využiť to čo vo vás dieme , ako sa o vás zmienila aj vaša mama. Šanca sa naskytne iba raz za života. Poviem to tak polopate: Zajtra môže byť neskoro, lebo bude iný deň a iné povinnosti. Preto veta : "náhoda spôsobila"
A poviem vám ešte jedno. Nie sme iba obyčajný hotel ako sa na prvý pohľad zdá.
Nechám vám na seba kontakt, ozvite sa. Na kúsok čistého papierika som napísal svoj kontakt a podal ho mladej slečne Kristíne. Ona sa pekne poďakovala a aj jej mama, rozlúčili sme sa a každý si šiel svojou cestou a za povinnosťami.
