Tak ma napadlo, že tu napíšem, ako to dopadlo...
Takže moja skúsenosť s psychiatrickou liečebňou, kde som vydržal až jeden deň... Pozitívne recenzie si museli napísať sami, napokon aj dnes mi priznala jedna známa, že pracovala pre agentúru, kde písali pozitívne recenzie aj doktorom a zdravotníckym zariadeniam. Ak si dobre pamätám, bolo nás 24 ľudí na poschodí - 12 mužov a 12 žien, vždy 4 na izbe, a pre celé poschodie boli až dve zásuvky v spoločenskej miestnosti, na izbách žiadne, takže nabiť si mobil bolo takmer bez šance. Keď som si pre istotu vzal rozdvojku do zásuvky, čo by sa hodila, tak mi ju zabavili. Pre všetkých boli 2 mužské a 2 ženské záchody a pre každé pohlavie 1 sprcha v miestnosti spolu so záchodmi, bez akéhokoľvek závesu, takže sa tam človek mal sprchovať asi verejne, aby ho obzeral každý, kto ide na WC. Nie nadarmo sa tam väčšina neumývala a nebola priamo voňavá. Za celú dobu, kedy som mnohokrát šiel na WC a bolo obsadené a musel som zadržiavať, čo je nezdravé, som v sprche zažil niekoho jediný krát, niekedy o pol piatej v noci. Pri takomto striptíze by mali človeku platiť, striptérkam tiež platia, no nie? A celkovo, s mojou sociálnou fóbiou, ja by som sa tam nebol schopný celých tých 10 týždňov ísť umyť. V noci prekúrené, malá stiesnená miestnosť, kde všetci chrápali, takže spať bolo nemožné. Na radiátore chýbal ventil, takže sa nedala regulovať teplota. Keď som si chcel otvoriť okno, ťahalo mi rovno na hlavu, to by som ochorel. Keď som sa pýtal, čo mi dávajú za lieky, odmietli mi to povedať. Tak ja ako pacient na otvorenom oddelení nemám právo vedieť, čo mi dávajú za lieky. Čiže celú noc som len pozeral do stropu a rozmýšľal, ako sa tam zabiť - vymyslel som asi 7 spôsobov, veľmi terapeutické. Keď som potom zaspal cez deň ešte aj po tých neznámych tabletkách, zdrbala ma sestrička, že som sa nebol pravidelne ohlásiť. Pritom mňa nikto neinformoval, kedy sa mám hlásiť, ani celkovo, čo môžem, nesmiem, musím, nič. Neskôr pri podpisovaní reverzu mi doktorka tvrdila, že však program je na každých dverách izby. Nebol. Neskôr som ho našiel, nejaký inteligent ho dal pod vešiak, takže bol stále zakrytý bundami spolubývajúcich a nemal som šancu si ho všimnúť. A hoci boli spolubývajúci až na chrápanie fajn, keď som sa ich pýtal na program, odpoveď bola - však si zvykneš. Ja sotva. Čo sa jedla týka, také ¾ boli fajn, ale taká ¼ bola nepožívateľná. Ďalšia perla, ranná komunita, natlačili nás 48 pacientov do maličkej miestnosti, kde si nebolo ani kde sadnúť. Našťastie asi len na 10 minút. Ešte k tej informovanosti – keď oco šiel do kúpeľov po ťažkom pracovnom úraze, prišiel mu predom leták so všetkými potrebnými informáciami. Tu keď ma mama objednávala, povedali, že to je ešte priskoro informovať, tak keď už bolo tesne pred termínom nástupu a sami sa ozvať neráčili, tak potom jej povedali až na 3. telefónnom čísle, čo na prvých dvoch sa jej odmietli venovať, čosi málo, ale aj tak mi takú 1/3 veci zabavili. Ja som čakal, že keď je človek na dne a ide dobrovoľne do takéhoto zariadenia, budú sa k nemu správať ako k ľudskej bytosti, empaticky, nie ho mať na háku a držať ho v neustálej neistote. A stále len mleli o alkoholizme, a vôbec nebrali ohľad na to, že som sa liečil na depresiu roky rokúce predtým a bral 11 liekov na depresiu, ktoré mi nepomohli. Nie, mám depresiu z alkoholu, inteligenti. Že som do tej doby vôbec nepil, to nikoho nezaujímalo. A ani to, že keď som bol v nemocnici, vyšetrovali ma a povedali mi, že nemám fyzickú závislosť, len psychickú, aj tak do mňa pchali lieky, ktoré som neskôr zistil, že sú na fyzickú závislosť. Tu ma ani nevyšetrili. Síce personál bol celkom fajn, kto bol slušný, boli slušní k nemu tiež, tak organizácia – hlavne informovanosť - katastrofa, bol som tam neustále v strese z neznáma, samá neistota. Radšej by som vedel, že mi budú trhať zub a inak bude kľud, než nevedieť nič. Ak klamem, nech dostanem rakovinu. Čo poznám iných aspergerov, ktorí si niekde zažili hospitalizáciu, tam mali vyplnený program, aby sa nenudili, tu len pozerať do stropu. Potom mi doktorka povedala, že to potom, po rozšírenej diagnostike, by mi určili program, ale zase, to mi nik nepovedal skôr a celkovo, až pri podpisovaní reverzu - a nemal som pocit, že by tí ľudia na oddelení niekam chodili. Fakt. Samé neznámo, nervy, žiadny spánok. A keď ma poslala na chodbu si vybaviť teda odvoz rodičmi, vybehla zvedavá počúvať, čo hovorím a ešte ma zdrbala, že klamem, že tam nemajú program. Ako som mal vedieť, že nejaký program ešte len dostanem, to zase netuším, nulová informovanosť, znovu. A ešte taká perlička - primár mi tvrdil, že porucha pozornosti, ADHD, že to sa diagnostikuje len deťom. Že to dospelí nemajú. Nie žeby by ju malo viac ako 50% aspergerov, nečakal by som, že primár bude taký nevzdelaný. A ešte mi neveril, že mám silnú depresiu, lebo však sa smejem... Nie že by to bol môj maskovací mechanizmus, aj taký herec Robin Williams bol komediant a potom sa zabil a nebol jediný. Normálne rozmýšľam, mám nejaké kontakty ešte na médiá, že im o nich napíšem. Skoro 300 km prejazdených zbytočne. A ten počet WC a sprcha na toľkých pacientov, to by bola zaujímavá otázka na úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. A ešte doplním, na izbe sme mali chorého chlapa so zvýšenou teplotou, bolesťou svalov, celkovo sa cítil slabý a nemali pre neho samotku, však nech nakazí všetkých na izbe... Ani len to rúško mu nedali, len mu povedali, nech zalezie pod perinu a potí sa... SILA. Veľké Zálužie, ak nechcete človeka pripraviť o poslednú kvapku ľudskej dôstojnosti a doviesť ho k samovražde, neuvažujte o tom mieste, fakt nie! Toľko z mojej strany. Ale areál, ten majú pekný, to hej, na fotkách to tam vyzerá „ružovo“.
