Autor Téma: Môj príbeh z nemocnice  (Přečteno 1607 krát)

Offline phoenix83

  • 10 a více
  • ***
  • Příspěvků: 12
  • Karma: 0
Môj príbeh z nemocnice
« kdy: Leden 27, 2018, 16:28:35 »
Podelím sa o môj skutočný príbeh, ktorý sa mi stal. Dlho som rozmýšľal, či ho napísať, ale tak predsa...

Plienky ma lákali už nejakú tú dobu, ale nemal som nejako možnosť ich doma nosiť, ani skúsiť, nie to ešte kúpiť. Minulý rok začiatkom novembra sa mi stala menšia zdravotná komplikácia. V noci som sa zobudil na strašnú bolesť obličky. Robím ako záchranár, tak som vedel ktorá bije. Pomyslel som si, že ma chytila akútna renálna insuficiencia. Nechcel som budiť kolegov, nakolko viem, čo to je, keď nám zvoní telefón v noci. Hlavne keď je to somarina.. Bývam v dvojgeneračnom dome, ktorý je rozdenený v podstate na 2 samostatné byty. S bolesťami sa mi podarilo nejako dostať na poschodie k spálni, a zobudil som otca, aby ma zaviezol na urológiu.
Na urológií ma poznali, nakolko som im pár zákazníkov už priviezol. Dali mi infúzku a než došiel doktor, tak sa mi celkom dobre ulavilo. Myslel som, že ma len pozrie a pustí domov, ale keď spravil sono ani sa somnou nebavil a hneď ma hospitalizovali. Vraj mám na lavej strane kamene a budú ma operovať. Či som chcel, alebo nie, musel som ostať. Bolesť sa rôzne vracala a po liekoch a infúzkach odchádzala a tak dookola. Na druhý deň som išiel na CT a predoperačné vyšetrenie. Videl som, že sestričky chodili ráno a navečer s plienkami v rukách. Tak ma napadlo, že či po operácií náhodou aj mne nejakú nedajú. Ale keďže viem, koľko s tým majú roboty, tak som vedel že to bude asi katéter. Tak aj bolo. Bol som v celkovej anestézie a keď som sa zobudil, mal som cievku a pod sebou len plienkovú podložku. Doktor povedal, že tam vznikol ešte nejaký drobný problém a že cievku mi pre istotu nechajú 2 dni. Normálne inak býva cievka po tomto zákroku len jeden deň. Mal som aj po operácií nejaké bolesti tak si ma tam nechali celkovo 5 dní. Keď mi konečne odcievkovali mal som s močením trochu problém. Ale to máva každý po takomto zákroku. Nemohol som moc ísť na záchod. Proste som sa nedokázal vymočiť, tak som myslel že počkám ešte a neskôr to pôjde. Pri obede sa mi chcelo strašne kýchnuť. A keď som kýchol, tak som sa pomočil. Nikto to neriešil, sestričky len prehodili, že to je normálne než si po cievke zase zvierač zvykne. V posteli ako  som tak ležal, ma napadlo, že aj tak budem min. mesiac na PN, tak by som si to mohol doma s plienku skúsiť. Manželke som napísal, čo sa mi stalo a že na noc dostanem v nemocnici plienku (v skutočnosti som ju nedostal) a že nejakú dobu ich musím mať aj doma. Že je to len pre istotu, než si zvierač zvykne. Zobrala to v pohode. Že keď ju budem mať tak jej to nevadí. Na druhý deň ma prepustili. Išiel som hneď do lekárne a kúpil si tam 10 plienok na lepítka Molicare Premium Extra Soft a 10 navliekacích plienok Molicare Mobile všetky veľkosť M. To bolo úplne prvý krát, kedy som si kúpil plienky. Myslel som, že ktovie ako sa zatvária, alebo čo sa budú v lekárni pýtať, ale bolo to ako by som si v obchode pýtal rohlíky. Lekárnička sa len opýtala, koľko chcem, aké, a s kamenným výrazom mi ich odovzdala. Doma vyzvedali čo a ako, ako sa cítim a tak. Žena sa ma opýtala, či mám aj tie plienky. Povedal som že áno, ale nepresvedčila sa. Videla len že mám v batohu balíky. Až v noci, keď sme si išli ľahnúť tak sa pozerala či ich mám na sebe. Mal som tú na lepítka. Len sa trochu usmiala a išli sme spať. Ona ma vtedy ako prvá a aj jediná videla v plienke. V noci, aby som mal plienky aj nabudúce, som sa naschvál počúral do plienky. Ráno sa ma pýtala ako sa cítim, tak som povedal, že mokro. Od vtedy ma na maródke tak trochu kontrolovala a hovorila, že nech si dám radšej plienku. Ale keďže aj maródka musela raz skončiť, tak som postupne hovoril, že sa to zlepšuje a že už plienku nepotrebujem. Aj keď už teda pracujem zase, tak som si kúpil Depend Super underwear veľkosť s/m a občas si ich zoberiem ešte doma. Keď sa ma na to opýta, tak poviem, že som nachladol, a že som si plienku zobral len pre istotu. Tak si pomaly aj zvykla, že si občas zoberiem do kina, obchodu, alebo na dlhšiu cestu. Skôr to už berie tak, že mi hovorí sama: Radšej si ju zober.
Inak som si ju už aj do práce zobral, a nikto to ani nespozoroval, že mám. Ani pacienti. Inak by ste možno ani neverili, kolkých máme na adresách takých, čo nosia plienky. A nejsú ani tak úplne starý, alebo imobilný.

Tolko asi zatial môj príbeh. Ospravedlňujem sa za pravopis. Predsa len, viac mi ide to zachraňovanie, ako písanie :D

Offline luba

  • 101 a více
  • *****
  • Příspěvků: 765
  • Karma: 2
Re:Môj príbeh z nemocnice
« Odpověď #1 kdy: Leden 27, 2018, 17:41:22 »
Skvělý příběh, vlmi hezky se to četlo.
Je dobře, že jsi jej napsal, nějaké pravopisné chyby nevadí, hlavní je, že se jednalo o příběh na velmi kultivované úrovni.

Offline darinkaAka

  • Registrovaný uživatel
  • 10 a více
  • ***
  • Příspěvků: 18
  • Karma: 0
Re:Môj príbeh z nemocnice
« Odpověď #2 kdy: Leden 27, 2018, 21:18:54 »
pěkná kamufláž  8) mám pocit, že je tu dost zdravotníků, už jsi asi třetí, kterého jsem zaregistrovala tady :-)

Offline Tyrion

  • Registrovaný uživatel
  • 50 a více
  • ***
  • Příspěvků: 53
  • Karma: -2
  • Stydlivý chlapec
Re:Môj príbeh z nemocnice
« Odpověď #3 kdy: Duben 17, 2018, 18:53:57 »
Obdivuju tvoji práci i odvahu ^^


Četl jsem, že jsi záchranář, tak mě právě napadlo, jak se asi stavíš k tomu, že se s plenkami setkáváš v pracovním prostředí častěji než většina lidí.

Taky jsem se přibližně rok pohyboval v nemocnici, převážně jako podpora a případná realita tam nebyla ani trochu vzrušující, vlastně často spíš normálně odpuzující. Byla to obtížná doba pro můj fetiš, spousta zajímavých podnětů, ale případné představy a myšlenky velmi rušil nonkonsensuálně bezmocný kontext. Představy sestřiček, starajících se o mě jsou super, ale realita je hodně jinde a nejde fetišizovat, čekal bych, že to budeš mít tak nějak podobně, nebo..? :P

Offline phoenix83

  • 10 a více
  • ***
  • Příspěvků: 12
  • Karma: 0
Re:Môj príbeh z nemocnice
« Odpověď #4 kdy: Duben 21, 2018, 18:36:56 »
v robote na to nemyslím. Naučil som sa oddeliť tieto "hobby" a prácu. A naviac, v práci je predsa len viac zhonu (ak to tak nazvem) a tie myšlienky idú niekde úplne inde. Naviac, je to aj od zvyku si myslím. Takže keď ich viac vidím, tak menej na ne myslím.