Z myšlienok ma vyruší ocko.
„Tak ako? Nie je ti zima? Necítiš sa nepohodlne?“
Pokrútim hlavou, ocko mi napraví šál a stiahne vrch fusaku. Zostanem zas sama. Po chvíľu mi začnú tŕpnuť nohy, skrčená poloha je predsa len nepohodlná. Aby som na to nemyslela, predstavujem si kamošky, ako by vyzerali zabalené. Keby sme sa tak stretli na terapii, všetky baby. Alebo celá trieda, aj chalani. To by bola sranda, keby som videla Mira, moju tajnú lásku, zababušeného ako dievča. Tá predstava ma rozosmeje, hneď mi však napadne, že to vôbec nie je nemožné. On sa síce neučí najlepšie, ale v poslednom čase má lepšie známky. Nie, to je hlúposť, teraz budem podozrievavá úplné vo všetkom. Ani to nestihnem domyslieť, keď sa opäť zjaví otec.
„Tak na doobedie by stačilo, hodinka a pol je akurát“, dotiahne ma do garáže a pokračuje, „nezabudni na naše tajomstvo, boli sme v parku, keby sa mamička pýtala.“
Šikovne rozbalí fusaky a deku a ja s úľavou vystriem nohy a opatrne vstanem.
„Nebolo to veľmi nepohodlné?“, pýta sa a rozmotáva zo mňa vrchný šál, „vydržala by si tak ešte?“
„Mmmemiem“, dostanem zo seba.“
„Aha dudlík, zabudol som“, dá mi dole aj druhý šál a vytiahne dudlík.
„Neviem či by som vydržala, možno áno, ale lepšie by som sa cítila vystretá“.
„Veď to bolo len na skúšku, bola by škoda taký pekný fusak nevyužívať, aj keď je trochu krátky. Možno by si zvykla aj tak, alebo môžme skúsiť opäť liek.“
„Liek nechcem“, odporujem, „nemusím byť nadrogovaná.“
“Dobre zlatko, len som sa pýtal. Vyzleč sa, vrchnú kombinézu si tu môžeš nechať, večer ju budeš aj tak potrebovať.“
Vyzlečiem sa a ideme do domu. Ani nestihneme zavrieť dvere z garáže, keď sa otvoria vchodové dvere a v nich mama. „Už ste doma? Nejako skoro.“
„Vôbec nie, boli sme dve hodiny vonku, akurát teraz sme prišli“, povie ocko, „Však?“ „Áno“, pritakám, „len teraz sme sa vrátili.“
„A ako bolo?“ „Príjemne som sa prešiel, a naša malá vydržala v krátkom fusaku. Povedal som si, že ho skúsim využiť. Teraz ju môžeš prebaliť a prezliecť, dohodli sa s babami na korčuľovanie poobede“, dokončí otec.
„Ty si dobrý“, len som sa vrátila z práce a už ma zapriahaš“, smeje sa mama. „Poď, zlatko, nech sa o teba postarám.“
Ideme spolu do kúpeľne, tam ma celú vyzlečie, skontroluje plienku, a keď vidí, že nie je použitá, opatrne ju rozlepí.
„Dám ti na korčule tenšiu, táto by ťa asi tlačila.“
Donesie novú plienku, je z tých, čo som mala ako prvé, šikovné mi ju zabalí a dá body. Ani nestihnem protestovať, že plienku vlastne nepotrebujem. Prejdeme do izby, tam mi oblečie pančušky, tenký svetrík a hrubé ponožky. Takto oblečená sa naobedujem a stále netrpezlivo pozerám na hodiny.
„O koľkej tam máš byť?“, pýta sa mama.
„O jednej“.
„No, to máš najvyšší čas, poď, pomôžem ti s obliekaním.“
Donesie mi do predsiene hrubý rolák, vestu a termonohavice. Všetko si to oblečiem, mama mi vytiahne kapucňu vesty na hlavu, omotá mi cez ústa šál, pomôže mi do otepľovačiek a bundy, na tej mi vytiahne kapucňu a omotá mi druhý šál, všetko s pokynmi:
„Keď pôjdeš korčuľovať, daj si dole ten vrchný šál a bundu, nechaj si iba vestu. Ten spodný šál si poriadne uviaž, kapucňu vesty maj na hlave, palčiaky si môžeš dať dole. Keď budeš sedieť, daj si na seba bundu. A dávaj pozor, nech sa nedolámeš. Keď pôjdeš domov, obleč si všetko naspäť, rozumela si?“
Ani nečaká na odpoveď, podáva mi tašku, „Máš tam korčule a termosku s čajom. Choď už, nech nemeškáš. A nebuď dlho, večer nás čaká stretnutie v parku. Pá"
„Papá.“
Idem pomaly mestom, a začínam sa na korčule tešiť. Síce zas poriadne naobliekaná, ale ako keby som si zvykala. A konečne strávim chvíľu bez dozoru našich. Pri jazere už z diaľky vidím Katku, prešľapuje na mieste a rozhliada sa.
„Ahoj Kati“, pozdravím. Spozná ma až podľa hlasu.
„Barbora! Mňa z teba picne, to ako si oblečená? Veď takto nechodia von ani malé deti. Čo si chorá alebo čo?“
„Nie som chorá“, odpoviem a v duchu dodám - aj keď kto vie. „Rodičia teraz, ako sa ochladilo, trošku blbnú.“
„To vidím, takto ťa žiadny chalan nebude baliť. No, aj tak tu žiadny nie je. Iba deti. Volala mi Diana, aj ona asi príde“, chrlí ďalej, „tiež nemôže prísť večer. Nebudeme na ňu čakať, poďme sa prezuť a hýbať, je mi kosa.“
Ideme ku lavičke, prezúvame sa, ako sa zohnem k nohám, nevidím si cez šál na korčule. Zhrniem si ho trochu a Katka zbadá druhý šál.
„No mňa porazí, ty más dva šály.“
Ani sa nezmôžem na odpoveď, lebo si všimnem, ako k nám kráča postava v čiernych otepľovačkách, oranžovej bunde s kapucňou, previazanej čiernym šálom.
„Čaute baby“, pozdraví.
„Ježíš, Diana“, spustí Katka, „ty tiež? Vy dve ste sa asi dohodli. Ja sa k vám radšej nebudem ani priznávať, takto odplašíte úplne všetkých chalanov.“
Rýchlo si došnuruje korčule a odíde na ľad. Pozeráme mlčky s Dianou na seba a obe vieme, že sme sa včera videli. Úplne stratím reč. Diana, najkrajšia baba z triedy, a študijná premiantka. Je to šok.
Diana jemne prikývne a sadne si vedľa mňa. Takto zblízka si všimnem, že na bunde má jemný vzor snehových vločiek. Keď sme obuté, dám si dole šál a bundu. Zostanem iba vo svetri a veste, spodný šál si napravím na tvári a uviažem na uzol. Diana si tiež vyzlečie bundu, pod ňou ma umelý biely kožuštek s kapucňou a vlnenú šatku cez ústa. Pomaly krúžime po jazere, občas na seba pozrieme, ale do reči nie je ani jednej.
