Autor Téma: BiBi 10  (Přečteno 9403 krát)

Offline sphinx

  • 10 a více
  • ***
  • Příspěvků: 25
  • Karma: 0
BiBi 10
« kdy: Října 14, 2014, 19:49:27 »
Zobudí ma vytrvalé zvonenie mobilu, netuším, koľko je hodín, ale zdá sa, že vonku je už svetlo. Skúšam vstať, ale zabalenie je tesné, nerozbalím sa sama.  
   
„Mmmmi“, skúsim zakričať, dudlík však pokus úplné pokazí. Zvonenie neprestáva, to som zvedavá, kto čo dôležité chce. Spomeniem si, že Katka mi sľúbila zavolať, dohodnúť sa na korčuľovanie. To bude ona, vždy nechá nekonečne dlho vyzváňať telefón. Čudujem sa, že naši zvonenie nepočujú. Konečne mobil stíchne, čudné je, že našich vôbec nepočujem. Tak len bezmocne ležím a čakám. Som trošku nervózna, snáď ma nenechali doma samu, takto zabalenú, čo keď by sa niečo stalo? Pomrvím sa, skúšam opäť povoliť zabalenie, ale nejde mi to. A navyše cítim, že potrebujem cikať. To by nebol problém, veď mam plienku, napadne mi, lenže neviem či som do nej v noci cikala. Vlhko necítim, skúsim teda na cikanie nemyslieť a po chvíľke cítim, ako zo mňa vyteká teplý pramienok. Ááách, to je úľava, ešte keby som ten nemožný dudlík nemala, vedela by som si zabalenie v dekách úplne vychutnať, myslím si.  
   
Trošku sa ešte pomrvím a hľadám pohodlnejšiu polohu. Vtom opäť začne zvoniť mobil, až ma trhne. Cez zvonenie počujem rýchle kroky, otvoria sa dvere a vojde otec.  
„Naše malé je už hore ! A zabudlo si večer vypnúť mobil,“ ťukne do telefónu a stíši zvonenie, „Katka asi nemôže spať, keď ti tak skoro volá“.  
„Mmmm“, vyjde zo mňa.  
„Hneď to bude“, skloní sa nado mnou, povolí remienok a vytiahne mi z úst dudlík.  
„Ďakujem, už som myslela, že ste niekde preč a nechali ste ma samú doma.“  
„Bol som v garáži, mamička išla do práce, príde okolo obeda“, hovorí, zatiaľ čo ma odokrýva a rozbaľuje deky. „Doobeda pôjdeme von iba my dvaja.“. Pomôže mi vstať. „Zavolaj Katke a príď potom do kúpeľne, bude ťa treba prebaliť“, a nechá ma samu.  
Zoberiem mobil, a kým stihnem vytočiť Katku, znova zvonenie.  
„Ahoj Katka.“  
„No konečne“, ozve sa, „už som myslela, že sa ti nedovolám“, spustí. „To je strašné s tebou. Čo si spala?‘, ani ma nenechá odpovedať. “Ideš večer korčuľovať? Okolo šiestej v parku, idú skoro všetky baby.“  
„Ja večer nebudem môcť ísť, hovorila si, že pôjdeme poobede“.  
„Poobede tam chodia malé deti, nebude tam žiaden pekný chalan.“  
‚Ale ja fakt večer nemôžem, nechceš isť aj poobede?“  
„A fakt nemôžeš večer? Veď sú prázdniny.“  
„Nemôžem, čakáme návštevu“, trošku zaklamem.  
„No dobre, prídem teda aj poobede, ale len že si to ty“, súhlasí nakoniec Katka, „o jednej môže byť?“  
„Si super“, poteším sa, “A...“  
„Ale budem len chvíľu“, preruší ma Katka, “nech vládzem aj večer. Skúsim ešte niekoho zavolať, nech nie je nuda. Aj keď neviem či niekto bude chcieť ísť poobede.“  
„Teším sa, prídem presne o jednej“, a naozaj sa teším, túto zimu som ešte korčuľovať nebola.  
„Tak ahoj, uvidíme sa.“  
„Ahoj“. Položím mobil a vyberiem sa do kúpeľne. Tam už ma čaká otec.  
„Myslíš, že si zvládneš vymeniť plienku sama, alebo ti mam pomôcť?“, pýta sa.  
„Veď teraz nebudem potrebovať plienku“, čudujem sa, „načo cez deň?“  
„Pôjdeme predsa na prechádzku keď sa naraňajkuješ, už som pripravil sánky. Čakal som iba kým sa zobudíš.“  
„A nestačí, keď pôjdeme iba večer?“, skúšam, “veď som bola zabalená celú noc, načo ešte aj doobeda?“  
„Más prázdniny, treba to využiť, pôjdeme len na chvíľu“, trvá na svojom otec. „A čo chcela Katka?“, pýta sa.  
„Či nejdem večer korčuľovať. Ja viem, mám terapiu, dohodla som sa s ňou na poobede.“  
„Šikovné dievča, teraz ťa nechám samu, keby si mala problém, zakrič“, odchádza otec z kúpeľne, „novú plienku más na práčke, kombinéza a župan visia na dverách.“  
   
Zostanem sama, vyzlečiem sa, odlepím starú plienku, je zas poriadne ťažká a veľká. Osprchujem sa, vezmem čistú plienku a nejako sa do nej sama dostanem, potom si dám body, kožušinovú kombinézu, čo nosím von a nakoniec župan. Raňajky sú pripravené na stole, pomaly jem a pritom sledujem otca, ako nosí veci do garáže. Postrehnem nejaké deky a ten krátky fusak, čo som v ňom večer sedela.  
   
„Keď budeš najedená, obleč si veci, čo máš v predsieni a príď do garáže“, na chvíľu sa pri mne zastaví otec. Dojem, spracem veci zo stola a idem do predsiene, trochu s obavami, na sánkach som bola vonku zatiaľ iba potme. Čo keď ma niekto spozná? S trasúcimi sa rukami si vyzlečiem župan, obliekam druhú kombinézu, čiapku a rukavice. Šál nikde nevidím, tak idem, ako som, do garáže. Prvé čo tam zbadám sú sánky obložené dekami a fusakmi. Vedľa stojí otec.  
   
„Poď, nech ťa zabalím. Trošku sa  oteplilo, ale aj tak je tam poriadna zima.“  
Zostanem stáť pri sánkach.  
„Veľkú pusu“, zavelí a keď poslúchnem, strčí mi do úst dudlík. Otočí ma k sebe chrbtom, natiahne mi na hlavu kapucňu, omotá šálom, pridá ešte jeden a nakoniec mi dá palčiaky.  
„Sadni si“, podrží na sánkach rozprestretú deku. „Tak a teraz si ľahni a uvoľní nohy.“  
Keď tak urobím, pokrčí mi nohy v kolenách až mam členky pri rukách. Veď takto som bola zabalená prvý krát, keď mi dali liek. Teraz ale účinky lieku necítim, chcem sa vystrieť, ale to už je okolo mňa tesne ovinutá deka. Potom otec zapne krátky fusak, som v ňom úplne natesno.  
„Bude to teraz možno trochu nepohodlné, ale nebudeš dlho vonku“, hovorí otec, „mám nejakú dôležitú prácu, musím ju dokončiť. Vytiahnem ťa len von na záhradu, mamičke nič nepovieme, bude to naše malé tajomstvo, áno?“  
   
Môžem len prikývnuť, chvíľu takto vydržím, nakoniec, nie je to až také nepohodlné. Otec pozapína aj druhý fusak, otvorí garážové dvere a vytiahne ma so sánkami na záhradu. Zájde dozadu za dom, pred okno do obývačky.  
„Teraz ťa nechám a prídem ťa za chvíľu skontrolovať, či ti nie je zima“, a odíde.  
Vyzerá, že sa vonku naozaj  oteplilo, spoza mrakov vykúka slniečko ale z pohybu stromov vidno, že fúka vietor. Ja cítim iba prijemné teplo, možno si na takúto starostlivosť naozaj zvyknem. Veď na tom nič nie je. Lenže to ležíš doma na záhrade, čo vonku medzi ľuďmi? Vydržala by som aj to? Keby ma spoznávali známi a spolužiaci. Kto vie, koľko z nich tiež prechádza terapiou. Doktor vravel, že sa to rýchlo šíri, ako epidémia. Rozmýšľam, ktorá kamoška je na tom podobne ako ja. Katka? Tá určite nie. Tá predsa ide cez stretnutie korčuľovať. Ktorá teda? Alebo ktorý?
« Poslední změna: Ledna 01, 1970, 01:00:00 od Guest »

Offline babygeorge

  • 50 a více
  • ****
  • Příspěvků: 85
  • Karma: 0
Re: BiBi 10
« Odpověď #1 kdy: Října 14, 2014, 20:10:02 »
Woooooow, nestačim koukat, čím dál lepší, moooc se těšim na další díl :)
« Poslední změna: Ledna 01, 1970, 01:00:00 od Guest »

Offline sphinx

  • 10 a více
  • ***
  • Příspěvků: 25
  • Karma: 0
Re: BiBi 10
« Odpověď #2 kdy: Října 15, 2014, 08:05:40 »
Som rada, ze sa Ti pribeh paci a tesis sa na pokracovanie. Ako by mal podla Teba pokracovat? Co vsetko by mala hlavna hrdinka prezit? Kam nasmerovat dalsie pokracovania? Kludne mi napis sukromnu spravu, rada si precitam kazdu inspiraciu.
« Poslední změna: Ledna 01, 1970, 01:00:00 od Guest »