„Áno, mám“, prikývne, „a čo ty?“
„Ja tiež“, priznám sa a zmením tému, „poďme ešte trochu korčuľovať.“
„Dobre, ale už len chvíľu, začínam byt unavená“, súhlasí Diana.
Schovám termosku, zhodím zo seba bundu, napravím si kapucňu vesty a natiahnem naspäť šál na tvár. Pri tom pozorujem Dianu, ako si vyzlieka bundu a upravuje šatku na tvári. Chvíľku zostane bez pohybu a vyzerá zamyslene. Všimne si, že ju pozorujem.
„To ten čaj, vieš“, skonštatuje a ja konečne pochopím.
Zamyslím sa, či som vôbec plienku použila. Vedome nie, ale necítim potrebu cikať. Žeby som sa vycikala, keď sme sa rozprávali a nevedela o tom? Zvláštne, až tak rýchlo som si zvykla na bezpečie plienky?
Prejdeme na ľad a začneme zas pomaly krúžiť dookola.
„Bola si včera sa stretnutí v parku prvý kráť?“, zopakuje Diana otázku, na ktorú som nestihla odpovedať.
„Nie, toto bolo možno štvrtý, alebo piaty raz. Prvý krát som bola ešte pred prázdninami. A čo ty?“
„Ja ani neviem, koľkokrát som tam už bola. Ale začala som chodiť asi pred dvoma mesiacmi.“
„Tak dávno? Veď to ešte ani sneh nebol, ako si tam chodila?“
„V kočíku, mám taký veľký. Naši ho kúpili na odporúčanie psychológa, aby som mohla hneď začať chodiť na terapiu, keď zistil, že trpím vekovou regresiou. Sánky, tie som dostala až neskôr.“
„A ako sa to u teba začalo prejavovať?“, zaujímam sa.
„Hmmm... To je zložité. Čítala som v časopise článok o novej epidémii, čo postihuje dospievajúcich. Trpia pomočovaním, nespavosťou a zlými snami, majú zhoršené známky v škole. A môže za to zvýšená záťaž v škole a náhle zmeny emócii. Ale prejavuje sa tak aj veková regresia, postihnutý sa cíti ako malé dieťa a vyžaduje podobnú starostlivosť. No a ja som si to...“, Diana sa odmlčala. „Proste, spojila som si to s tým čo sa mi už dávnejšie páčilo.“
„A to je čo?“, vyzvedám.
„Ja som vždy v zime úžasne závidela malým deťom, že bývajú vonku poriadne zababušené, ako sme teraz aj my dve. Ležia si zabalené v kočíku, alebo na sánkach, v deke a vo fusaku. A v ústach majú dudlík. A samozrejme, plienku.“
„To fakt ? U mňa, keď začali s terapiou, tak som sa mi to nepáčilo. Aj som dosť vyvádzala a nechcela som sa obliekať do tých... vecí“, odpovedám.
„No vidíš“, vraví Diana a pokračuje, „to je na tom to najzvláštnejšie. Keď som bola menšia, nenávidela som to. Ešte do škôlky ma naši vozili v kočíku, dávali mi plienku, snáď až do prvej triedy. Pamätám si, ako som plakávala, keď som mala ísť do škôlky zabalená v deke a vo fusaku, lebo vtedy bola, ako mi tvrdili, naozaj silná zima. Keď s tým prestali, vydýchla som si. Ale po čase... Po čase mi to začalo chýbať.“
„To naozaj?“, pýtam sa prekvapene, „lebo pri tebe som mala pocit, že sa nerada teplo obliekaš.“
„To iba tak vyzerá", pokračuje Diana. "Vieš, keď sa ti páči niečo nezvyčajné, o čom si myslíš, že by ostatných pohoršovalo, tak sa snažíš správať úplne naopak. Preto som sa aj vždy obliekala naľahko a potichu závidela tým šťastnejším, čo ich rodičia vždy strašne zababušili. Ako napríklad aj teba. A keď začala epidémia, tak som nasimulovala príznaky. A vyšlo mi to“, usmeje sa.
„Psychológ bez zaváhania diagnostikoval vekovú regresiu a odporučil terapiu. Naši narýchlo pozháňali kočík a oblečenie, k tomu balík plienok a dudlík. Hneď prvú noc som spala v plienke, s dudlíkom a zabalená v deke. Takmer som nezaspala, bol to nezvyk, ale bola som spokojná a šťastná ako blcha. Postupne mi pribúdali ďalšie veci a oblečenie. A ako napadol sneh, tak sánky a fusaky. Teraz mám výbavičku naozaj bohatú, ale na prvé stretnutie ma viezli iba natesno zabalenú v deke. Vtedy tam ešte nebolo toľko ľudí, ako napríklad včera.“
Pozriem na Dianu a konečne si spomeniem čo som sa už dávnejšie chcela opýtať.
„Čo tvoj brat, ten ešte nemal príznaky?“
„Nie, nemal“, pokrúti Diana hlavou, "podľa mňa je ešte malý, ale čuduje sa, keď jeho veľká sestra chodí oblečená ako bábo.“
„A liek ti už nedávajú?“, zaujímam sa ďalej.
„Aký liek?“, zareaguje Diana prekvapene.
„Mne naši dali pred prvým stretnutím tajne do čaju taký liek, čo mi mal uvoľniť podvedomie, aby som sa cítila a správala ako malé bábo. Nevedela som sa po ňom hýbať, ani rozprávať. Keď prestal účinkovať, myslela som si, že sa mi cele prvé stretnutie iba prisnilo.“
„Zvláštne“, zamysli sa Diana, „o ničom takom som ešte nepočula. Ale je možné, že rodičia dávajú iným ten liek, ja som ho nepotrebovala.“
Zrazu zmení tému: „Nepôjdeme pomaly domov, začínajú ma bolieť nohy.“
„Poďme, aj ja mám na dnes dosť", súhlasím.
Zamierime k našim veciam, oblečieme si bundy a prezujeme sa z korčúľ. Potrasiem termoskou a zistím, že je v nej ešte trocha čaju.
„Dopijeme ten čaj?“, pýtam sa, "ešte trochu zostalo. Pokiaľ sa nezabalíme do šálov.“
„Ja už radšej nie“, odmietne Diana, „daj si, ak chceš, počkám ťa a môžme ísť spolu domov, kus cesty máme spoločný.“
Nalejem si z termosky čaj a sledujem, ako si Diana dáva cez ústa šál a kožušinou lemovanú kapucňu na hlavu.
„Ešte dudlík v puse bolo by to dokonalé.“
Obe sa rozosmejeme. Dopijem čaj a začnem sa aj ja baliť. Keď si natiahnem kapucňu z bundy na hlavu a snažím si uviazať si šál, Diana ma zastaví.
„Ukáž, nemehlo, pomôžem ti, otoč sa.“
Otočím sa a zrazu mám šál až pred očami a cítim, ako sa mi za hlavou doťahuje. Potom ma Diana som smiechom otočí a stiahne mi šál z očí tak, aby som aj niečo videla.
„Takto sa mi páčiš, keď máš poriadny uzol za hlavou, asi sa do teba zamilujem.“
Dianu chytí poriadny záchvat smiechu a po chvíľke nakazí aj mňa. Keď sa dosmejeme, zistím, že mi treba cikať. Aj keď neviem či a koľkokrát som plienku použila, bezstarostne sa vycikám. Prekvapivo mi cikanie ide zrazu nejako ľahšie. Zoberieme si veci, posledný krát pozriem na jazero. Ľudí je už pomenej a nevidím ani žiadne veľké sánky. Pomaly sa vyberieme smerom domov.
