Autor Téma: BiBi 5  (Přečteno 4597 krát)

Offline sphinx

  • 10 a více
  • ***
  • Příspěvků: 25
  • Karma: 0
BiBi 5
« kdy: Října 01, 2014, 09:03:12 »
Jedno mi to však prestalo byť, keď som precitla v úplnej tme a zistila som, že sa nemôžem hýbať. Chcela som zakričať na rodičov, ale cele ústa mi vypĺňalo čosi mäkké. Keď si moje oči trochu zvykli na tmu, spoznala som svoju izbu.  
Zas ten liek, pochopila som. Ležím zabalená v deke a v ústach mam dudlík. Skúsila som ho vypľuť, nešlo to však, držal v ústach vďaka remienku, ktorý bol upevnený za hlavou. To ma veľmi nahnevalo, nie je predsa možné, aby ma naši stále nadrogovávali. Cela ta terapia je jeden veľký nezmysel. Nemôžu predsa svoju skoro dospelú dcéru obliekať ako malé bábo a ešte tvrdiť, že mi to pomáha.  
Rozzúrila som sa, začala som sa metať sem a tam, aby som uvoľnila zovretie deky. Nešlo to, všimla som si, že deky sú vlastne dve, zabalene každá iným smerom. Musím sa skúsiť pomaly vyslobodiť, nesmiem ale urobiť hluk, aby som rodičov nezobudila, určíte by mi nedovolili odbaliť sa.  
Po nejakej dobe som trochu uvoľnila zovretie diek a dokázala si uvoľniť jednu ruku, tou som odmotala vrchnú deku, vytiahla spod deky aj druhu a hneď som si uvoľnila dudlík a šmarila ho cez celú izbu na zem. Vstala som z postele, zahodila aj deky, rovnako aj kombinézu, dupačky a nakoniec aj plienku. Ani som neskúmala, či je použitá, či niečo nezamočí. Nech len všetko peru, ticho som zúrila. Za chvíľu som sa trochu upokojila a začala rozmýšľať. Pozrela som na hodinky, boli tri ráno, musím si ešte ľahnúť, zajtra by som bola v skole nevyspatá, dostanem zlú známku a rodičia mi povedia "Vidíš? Rozbalila si sa, terapia neúčinkuje. Zas máš horšie známky". To nemôžem pripustiť. Ako sa upokojujem a sedím nahá na posteli, začne mi byt chladno. Vstanem, otvorím skriňu a chcem si zobrať pyžamo, žiadne ale neviem nájsť, nájdem iba pár dupačiek, ktoré hneď hodím na zem a tri kombinézy, flanelovú, flaušovú a kožušinovú. Všetky majú moju veľkosť a sú s detskými motívmi. Nasilu sa upokojím a oblečiem si prvé tričko, čo mi padne do ruky, aspoň že tie mi zostali.  
Nohavičky si nájdem v komode, v úplne spodnom šuplíku, keď najprv pootváram ostatné a nájdem v nich veci, ktoré som nikdy nevidela, body, pančušky, všetko vyhádžem na zem. Ľahnem si do postele a snažím sa zaspať. Nejde mi to, ležím schúlená pod paplónom, je mi dosť zima a pozerám na tu spúšť okolo. Som zvedavá, ako sa rodičia ráno zatvária, keď to zbadajú. Len keby tak chladno nebolo, mam si vziať deku? Veď sa nemusím zabaliť a koniec koncov s dekou pod paplónom som minulú zimu spávala. Odolávam pokušeniu vstať a s myšlienkami na zajtra nakoniec nejako zaspím.  
   Zobudí ma to, ako mnou niekto trasie. "Vstávaj zlatko, je neskoro, neviem ťa už dlhšie zobudiť", hovorí mama a pokračuje, "čo si to v noci vyvádzala, pozri sa, ako to tu vyzerá".  
"To som sa len rozhodla prerušiť terapiu", vravím. Horko-ťažko vstanem, som celá dolámaná, poobzerám sa po izbe. Deky nevidím, ani plienku, zostali len veci čo som zo skrine a z komody vyhádzala.  
 "Trošku som ti tu poupratovala, kým som sa ťa snažila zobudiť", mama na mňa hľadí vyčítavo a s obavami, "mala by si sa poponáhľať, zmeškáš do školy".  
"Ocko už išiel do práce, budeš musieť isť pešo", kričí na mňa mama keď za sebou zavriem dvere kúpeľne, „raňajky máš pripravené, aj veci na oblečenie", počujem ešte.  
Na práčke si všimnem položený nejaký väčší balík, plienky, na ňom je položené body, podobné, aké som videla v komode. Oni to naozaj myslia vážne, preľaknem sa. Ale snáď nečakajú, že pôjdem do školy s plienkou. Potom si všimnem hodiny na práčke, 7:23, to sa zľaknem už naozaj, veď cesta do školy trvá pešo aspoň 20 minút, nestihnem sa ani namaľovať, kruhy pod očami mám prebdetej noci ako vymaľované. Prebehnem z kúpeľne do svojej izby a hľadám, čo si oblečiem. Nič nie je na svojom mieste a nadávam si, že som včera tak vyvádzala.  
"Čo hľadáš?", vôjde mama ku mne. "Niečo, v čom pôjdem do školy", odvrknem", „plienka a body to nebudú, buď si istá".  
"Keby si sa trochu upokojila a počúvala čo ti hovorím", preruší ma, "veci na oblečenie aj raňajky máš pripravené v kuchyni, aj keď raňajky už asi nestihneš. A neboj sa, nie sú to žiadne detské veci", ešte dodá.  
A naozaj, na stoličke sú položené moje obľúbené rifle, priliehavý rolák a pančucháče.  
"Tie si obleč tiež", povie mama, keď vidí ako ich dávam nabok a obliekam si rifle,"má sa doobeda riadne ochladiť a začína snežiť, zo školy budeš musieť isť naspäť tiež pešo."  
Trochu zaváham, ale nakoniec si ich oblečiem, pozerám pri tom na raňajky na stole a pri pohľade na hodiny viem, že do školy pôjdem hladná. Ani vypiť čaj nemôžem, nebudem riskovať, čo keď je v ňom zas ten liek. To zas bude deň, myslím si a prejdem do predsiene. Tam zbadám položené otepľovačky, páperový kabát a dlhý hrubý šál, čo mi naši minulú zimu kúpili. Vyzerala som v tom oblečení asi o päť rokov mladšia, starší žiaci a aj spolužiaci sa mi za to často posmievali, hlavne, keď mi rodičia stále uväzovali šál cez ústa. No ale to aj ostatným dievčatám, ktoré chodili podobne naobliekaná. To je snáď zlý sen, odignorujem pripravene oblečenie a z vešiaka si vezmem na truc najkratšiu bundu, čo mám.  
To už prišla mama vyprevadiť ma: "Takto oblečená nechoď, veď poobede zmrzneš, vravela som ti, má sa ochladiť, možno až o desať stupňov".  
"Neboj sa, ja to nejako prežijem, už nie som malá, aby som chodila naobliekaná ako dieťa", dám si čiapku, rukavice zastrčím do vrecka a dám mame pusu. Hľadí na mňa zas tak vyčítavo. "Ach dievča, ty si nedáš povedať. Utekaj už, nemôžem sa na teba pozerať", povie a trochu sa usmeje. "Ahoj a držím palce, nech sa ti dnes v škole darí".
« Poslední změna: Ledna 01, 1970, 01:00:00 od Guest »